Prezidenti v USA
George Washington (1789-1797)
Narodil sa ako prvý syn Augustine Washingtona (bohatého majiteľa plantáží) a jeho druhej ženy Mary Ball Washingtonovej. Nikdy nenavštevoval školu, ale mal súkromných učiteľov. Aj keď nebol považovaný za dobrého rečníka, bol uznávaný ako vrcholný predstaviteľ protibritskej opozície vo Virgínii. Roku 1775 sa stal veliteľom kontinentálnych vojsk. Používal zdržovací štýl boja, ale neskôr, keď bola britská armáda viazaná bojmi s Francúzskom, Španielskom a Holandskom, zvíťazil v niekoľkých bitkách. V roku 1783 uzavrel mier – ako víťaz. Po skončení vojny sa uchýlil do súkromia. Po niekoľkých rokoch sa ale nechal presvedčiť, a stal sa predsedom ústavodárneho zhromaždenia vo Philadelphii.
Roku 1789 bol zvolený za prvého prezidenta USA. V roku 1793 bol znovu zvolený. Pre spory o vedenie zahraničnej politiky sa úradu v roku 1797 vzdal. V roku 1798 sa na žiadosť nového prezidenta Johna Adamsa opäť stal vrchným veliteľom americkej armády. Po niekoľkých mesiacoch však zomrel.
Po štúdiách na škole v Braintree nastúpil bez problémov na Harvard, kde absolvoval v svojich 20 rokoch. Stal sa poprednou osobou v boji proti kolkovému zákonu, kvôli ktorému napísal 2 state – Essay on the Canon a Feudal Law. Oženil sa v roku 1766 a tým sa presťahoval do Bostonu. Do Valného zhromaždenia Massachusetts bol zvolený v roku 1770 a tiež bol medzi 5 zvolenými členmi, aby reprezentoval kolóniu na Prvom kontinentálnom kongrese roku 1774.
Bol to veľmi aktívny člen Kongresu, zúčastnil sa až 90 komisií, 25 z nich predsedal počas Druhého kontinentálneho kongresu. V máji 1776 predniesol uznesenie na vytvorenie deklarácie nezávislosti na Británii. Krátko potom bol vášnivým zástancom Deklarácie, ktorú vytvoril Thomas Jefferson. Kongres ho potom vyslal do Francúzska, aby tam nastúpil do správnej rady. Vrátil sa v roku 1779. Potom pokračoval v svojom politickom živote v Massachusetts. Bol tiež jedným zo signatárov Deklarácie nezávislosti. Bol to federalista, na rozdiel od republikána Thomasa Jeffersona, takže práve to spôsobilo ich vzájomnú rivalitu po veľmi dlhý čas.
Zomrel 4. júla 1826, práve v čase, kedy umieral aj Jefferson. Jeho posledný prípitok na onen 4. júl znel: ´Navždy nezávislosť!´ (Independence Forever!).
Počas americkej revolúcie bol guvernérom Virgínie (1779–1781) a neskôr americkým veľvyslancom vo Francúzsku (1785–1789). Po návrate z Francúzska sa stal prvým ministrom zahraničia vo vláde prezidenta Georga Washingtona (1790–1793). Jeho sympatie pre francúzsku revolúciu viedli k Jeffersonovmu konfliktu s Alexandrom Hamiltonom a Jefferson v roku 1793 pre tento konflikt rezignoval.
V roku 1796 kandidoval na funkciu prezidenta, ale prehral o tri hlasy s Johnom Adamsom. Druhým prezidentom sa tak stal Adams, Jefferson bol zvolený za viceprezidenta.
Jefferson zomrel v tom istom roku, dni aj hodine ako jeho priateľ John Adams.
James Madison (1809-1817)
James Madison (16. marca 1751 - 28. júna 1836), americký politik a štvrtý prezident Spojených štátov amerických (1809-1817), bol jedným z najvplyvnejších Otcov zakladateľov Spojených štátov. Viac než ktokoľvek iný určil podobu novej Ústavy z roku 1787, je známy aj ako "Otec Ústavy." V roku 1788 napísal tretinu Listov federalistov, dodnes najvýznamnejších komentárov Ústavy. Ako predseda prvých Kongresov prijal mnoho fundamentálnych zákonov a aj prijatie prvých desiatich dodatkov k Ústave je jeho zásluha, preto je tiež známy ako "Otec Listiny práv." Najzákladnejšie presvedčenie Madisona ako politického teoretika bolo, že nová republika potrebuje systém váh a bŕzd, aby sa obmedzil vplyv rôznych záujmových skupín. Veľmi silno veril, že nový národ by mal bojovať proti aristokracii a korupcii (najmä vychádzajúcej z Británie) a hlboko sa oddával vytváraniu mechanizmov, ktoré by zabezpečili fungovanie republikanizmu v Spojených štátoch v praxi.
Ako líder v Snemovni reprezentantov úzko spolupracoval s prezidentom Georgom Washingtonom na organizácii novej federálnej vlády. Po roztržke s ministrom financí Alexanderom Hamiltonom v roku 1791 Madison a Thomas Jefferson založili tzv. Republikánsku stranu (z ktorej postupne vznikla Strana demokraticko-republikánska) ako opozíciu proti politike Federalistov, hlavne proti národnej banke a Jayovej zmluve. Bol tajným spoluautorom Rezolúcie Kentucky a Virgínie v roku 1798 na protest proti Zákonom o cudzincoch a ohováraniu.
V období keď bol ministrom zahraničných vecí (1801-1809) pod prezidentom Jeffersonom dohliadal nad Louisianskou kúpou, ktorá zdvojnásobila územie Spojených štátov, a podporoval neslávne Embargo roku 1807. V úrade prezidenta viedol národ do Vojny roku 1812 proti Veľkej Británii, aby zabezpečil záujmy štátu. Tento konflikt sa začal zle, keď Američania prehrávali jednu bitku za druhou proti menším armádam Britov, ale nakoniec sa v roku 1815 podarilo kartu obrátiť a Spojenými štátmi sa potom prehnala vlna nacionalizmu. Počas a hlavne po vojne Madison obrátil mnohé zo svojich názorov; v roku 1815 už podporoval národnú banku, silnú armádu a mierny daňový systém.
James Monroe (1817-1825)
James Monroe (28. apríl 1758 – 4. júl 1831) bol piaty prezident USA a autor Monroeovej doktríny. Bola zameraná na nevmiešavanie sa do záležitostí iných krajín, včítane Európy (Izolacionalizmus). Pretrvala až do obdobia I. sv. vojny. Týmto sa Spojené štáty vzdali aktívneho zasahovania do politiky vo svete. Funkciu prezidenta zastával v rokoch 1817–1825 James Monroe bol posledný z revolučnej generácie, ktorý zastával post prezidenta USA, a bol tiež posledným americkým prezidentom, ktorý sa obliekal podľa "starej" rokokovej módy 18. storočia ( trojrohý klobúk, napudrovaná parochňa s vrkočom, nohavice siahajúce len po kolená ). Monroe bol posledný prezident, ktorý bol zvolený bez opozície, bez akéhokoľvek protikandidáta. Zomrel 4. júla 1831, ako tretí prezident presne v deň výročia vyhlásenia nezávislosti USA ( 4.júla 1776 ),na deň presne 5 rokov po smrti prezidentov Johna Adamsa a Thomasa Jeffersona. Politická kariéra: 1782-1783: delegát Virgínskej snemovne 1783-1786: delegát Konfederačného kongresu za Virgíniu 1790-1794: senátor za Virgíniu v Kongrese USA 1794-1796: veľvyslanec USA vo Francúzsku 1811-1817: minister zahraničných vecí USA 1814-1815: minister vojny USA 1817-1825: 5. prezident USA
John Quincy Adams (1825-1829)
Bol šiesty prezident Spojených štátov a prvý z dvoch, ktorého otec bol tiež prezident (druhým je George W. Bush).
Narodil sa v Braintree ako jeho otec (teraz je to časť Quincy), v Massachusetts, v rodine Johna Adamsa, 2. prezidenta USA a jeho manželky Abigail Adamsovej, ako druhý z piatich detí. Vzdelanie získaval v Paríži a v Laydene, keďže nasledoval svojho otca na jeho cestách, a je absolventom Harvardskej univerzity z roku 1787. Študoval právo a svoju prax začínal v Bostone, v Massachusetts.
Už ako 14-ročný sa stal osobným tajomníkom amerického emisára v Rusku. O rok neskôr, v roku 1782, bol členom delegácie vyjednávajúcej mier s Veľkou Britániou. Potom sa vrátil do USA, aby dokončil školu. V roku 1794 bol veľvyslancom v Holandsku, o dva roky neskôr bol preložený do Portugalska a v roku 1797 pracoval v Prusku.
Bol senátorom v Massachusetts od 4. marca 1802 (do 8. júna 1808) a v tom istom roku sa neúspešne pokúsil o vstup do Kongresu. V roku 1803 sa stal senátorom v celoštátnom senáte za stranu federalistov, kde zostal až do roku 1808, kedy odstúpil a čoskoro na to vstúpil aj zo strany a prešiel k republikánom.
V rokoch 1809 – 1814 bol veľvyslancom v Rusku, v rokoch 1814 – 1815 sa stal členom delegácie, ktorá rokovala o Ghentskej zmluve, ktorá znamenala definitívnu bodku za vojnou v roku 1812. Od roku 1815 do 1817 slúžil v Anglicku. Od roku 1817 do roku 1825 bol ministrom zahraničných vecí v kabinete Jamesa Monroa. Počas svojho pôsobenia na tomto poste sa mu podarilo získať od Španielska v roku 1819 nový štát Florida, a tiež vytvoril tzv. Monroeovu doktrínu, ktorá odmietala zásahy Európanov do amerických záležitostí.
Vďaka svojej rozsiahlej praxi na veľvyslaneckých postoch a v rokovaniach so zahraničnými veľmocami sa stal ideálnym kandidátom na post prezidenta. V prezidentských voľbách v roku 1824 sa stretol s Andrewom Jacksonom a porazil ho. Ten ho však obvinil, že sa do funkcie dostal len vďaka korupcii a hoci výsledok volieb nezvrátil, počas celého Adamsovho funkčného obdobia robil všetko pre to, aby zmaril jeho snahy o splnenie programu na podporu výstavby ciest, vzdelania, obchodu, priemyslu a poľnohospodárstva. Zašlo to až tak ďaleko, že sa ich materská strana rozštiepila na Národných republikánov Johna Quincyho Adamsa a Demokratických republikánov Andrewa Jacksona (neskorších demokratov).
Voľby v roku 1828 však dopadli tento krát v prospech Andrewa Jacksona, a to i vďaka tomu, že vo svojej agresívnej kampani vytiahol i detaily z Adamsovho súkromného života. Za svoj neúspech mohol vďačiť Adams i tomu, že po otcovi zdedil neschopnosť dobre vychádzať s ľuďmi, čo nevyvážila ani jeho pracovitosť a vnútorný potenciál, takže nemal proti bezohľadnému a oveľa populárnejšiemu Jakcsonovi takmer žiadnu šancu.
No ani víťazstvo Jacksona medzi nimi vzťahy nenapravili. Napriek tradícii Jackson odmietol navštíviť odstupujúceho prezidenta a Adams zas odmietol ísť do Kapitolu s Jacksonom v jednom voze.
Od roku 1831 až do smrti bol členom Kongresu a neskôr neuspel vo voľbách na guvernéra štátu Massachusetts v roku 1834. V roku 1841 reprezentoval vzbúrených Afričanov z lode Amistad na Najvyššom súde USA a úspešne sa dohadoval o tom, kto získa kontrolu nad španielskou loďou, na ktorej boli držaní ako ilegálni otroci, pričom padlo rozhodnutie, že sa majú vrátiť späť domov ako slobodní ľudia a nie sa vrátiť do Španielska, kde z nich spravili otrokov.
Adams v Snemovni, ktorá sídlila v budove Kapitolu vo Washingtone, dostal záchvat mŕtvice a napokon po dvoch dňoch zomrel. Pochovaný je na rodinnom cintoríne v Quincy, Massachusetts.
V prezidentských voľbách roku 1824 bol Jackson obľúbený a získal viac volebných hlasov než iný kandidát, ale neprijal celkovú väčšinu, a ak sa voľby posunuli do snemovne, kde bol vybraný za prezidenta John Quincy Adams. Jackson porazil Adamsa s podstatnou väčšinou o štyri roky neskôr, a ujal sa funkcie ako prezident v roku 1829.
Jackson bol prvý americký prezident, ktorý sa nestal známym vďaka vojne za nezávislosť. George Washington, John Adams, Thomas Jefferson a James Madison boli pozoruhodnými osobami vo vojne za nezávislosť a pri vytváraní americkej ústavy. James Monroe bojoval v revolúcii. John Quincy Adams bol synom Johna Adamsa. Jacksonove zvolenie predstavovalo významné odpútanie sa od tejto minulosti. Jackson bol generálom vo vojne v roku 1812 a bojoval s obchodníkmi a inými obyčajnými ľuďmi. Bol považovaný za „muža ľudu“, a nakoľko niektoré štáty už zmenili legislatívu, udelili tým, čo nevlastnili pôdu, volebné právo, čo bolo prvým krokom k tomu, aby „obyčajní ľudia“ mohli hlasovať. A oni hlasovali pre Jacksona.
30. januára 1835 bol spáchaný neúspešný pokus o atentát na Jacksona vo Washingtone. Bol to prvý pokus o atentát proti americkému prezidentovi. Jackson sa zúčastnil na pohrebe a muž menom Richard Lawrence sa k nemu priblížil a vystrelil z pištole. Tá však zlyhala, no Lawrence vytiahol druhú pištoľ a tá tiež zlyhala. Miesto toho, aby bežal alebo sa skryl, Jackson zaútočil na svojho atentátnika svojou paličkou. Šanca, že obe zbrane zlyhajú, bola astronomicky malá. Tlač pokusu o atentát spravil o 20 rokov neskôr veľmi populárnym, pretože to ukazovalo stárnuceho prezidenta ako odvážne konfrontoval svojho útočníka. Lawrence bol vyhlásený za duševne nespôsobilého a dožil život v blázninci.
Bol kľúčovým organizátorom Demokratickej strany, vrcholnou osobnosťou dvojstranného systému, a prvým prezidentom, ktorý nemal britský alebo írsky pôvod - bol holandského pôvodu. Bol zároveň prvým prezidentom, ktorý sa narodil už ako americký občan. (Jeho predkovia sa narodili ešte pred revolúciou).
William Henry Harrison (1841)
John Tyler (1841-1845)
James Knox Polk (1845-1849)
bol jedenásty prezident USA. V úrade pôsobil v období medzi 4. marcom 1845 a 3. marcom 1849. Príčinou jeho smrti bola cholera.
Millard Fillmore (1850-1853)
Franklin Pierce (1853-1857)
James Buchanan (1857-1861)
Abraham Lincoln (1861-1865)
Bol 16. prezident USA (1861-1865) a prvý prezident z republikánskej strany.
Narodil sa ako syn farmára a robotníka Thomasa Lincolna. I napriek veľkému majetku a rôznym vedľajším príjmom svojho otca vyrastal v chudobnej rodine. Niekoľkokrát sa sťahovali, až sa napokon usadili v okrese Macon v Illinois. Ani nie 10-ročného Abrahama pripravila zákerná malária o matku. Jeho otec sa po čase usadil v Indiane a Lincoln pomohol otcovi rozbehnúť sa, no potom sa vydal vlastnou cestou. Už od 14-tich rokov si začal zarábať na živobytie. Bol hráčom pokru, pltníkom, lodivodom, lovcom, vojakom, vedúcim poštového úradu a pomocníkom v obchode. Mal tú najtvrdšiu školu – školu života. No ctižiadostivému mladíkovi to nestačilo a začal sa sám vzdelávať. V New Salerme si prenajal obchod. Vďaka svojej veľkej záľube - knihám - si získal povesť vzdelaného človeka a jeho popularita začala ešte rásť, keď sa na neho ľudia začali stále viac obracať kvôli svojím sporom. Jeho múdre rozhodovanie ho doviedlo až k tomu, že sa vzdal svojho obchodu a začal sa uchádzať o kreslo v illinoiskej snemovni.
Prvý pokus mu nevyšiel podľa jeho predstáv. Vo svojom volebnom programe vyzdvihoval zriadenie centrálnej banky, zavedenie cla, ako i zlepšenie verejných inštitúcií, čím jasne deklaroval, že jeho zmýšľanie sa uberá smerom k whigom. Vo voľbách uspel až na druhý pokus a svoje miesto si udržal až do roku 1840. Keďže nedokázal byť z politiky živý, pracoval v rôznych zamestnaniach ako zememerač, pomocník v obchode, poštový úradník a iné. Popri tom sa vážne zaoberal štúdiom práv a pozorne sledoval politické dianie v zemi. V rámci strany whigov sa prejavoval ako šikovný politik, takže nebolo prekvapením, keď sa čoskoro stal ich vodcom v Illinoise.
4. novembra 1842 sa Lincoln oženil s Mary Toddovou. Bola to milá, veselá mladá žena s veľkým talentom, no hlavne s veľkou ctižiadosťou. V rámci jeho politického vplyvu sa starostlivo venovala jeho výzoru, ktorý bol pre politika vždy dôležitý. Porodila mu tiež štyroch synov, hoci len jeden sa dožil dospelosti.
V roku 1846 kandidoval Lincoln vo voľbách do Kongresu USA. Počas svojho pôsobenia v Snemovni reprezentantov vzbudil pozornosť najmä prejavom proti vojne s Mexikom vo chvíli, keď už prakticky skončila víťazstvom. Táto opozícia bola tak výrazom jeho odmietania všetkého, čo sa mu zdalo nespravodlivé, ako aj jeho nesúhlas s nadmernou koncentráciou moci v rukách prezidenta, ku ktorej počas vojny došlo. V roku 1848 podporoval Lincoln kandidáta whigov Zachary Taylora.
Po týchto prezidentských voľbách sa prvý raz od čias „kompromisu roku 1820“ v Kongrese opäť zvažovala otázka otroctva, a išlo o to, či má byť otroctvo povolené alebo navždy zakázané. Lincoln hlasoval proti otroctvu. Naviac vzniesol i požiadavku, aby bolo zrušené v hlavnom meste. Tento návrh znepokojil majiteľov otrokov a po dlhých diskusiách nebol spočiatku ani predložený na hlasovanie. Otázka otroctva v USA mala však významne ovplyvniť jeho budúcu politickú dráhu, aj keď on sám spočiatku nevidel žiadne riešenie tohto problému a odmietal radikálne zásahy zo strany federálnych orgánov.
Pretože znovu nebol zvolený do Kongresu, považoval svoju politickú kariéru za skončenú. Počas nasledujúcich rokov sa sústredil prevažne na svoju advokátsku prax, politickej činnosti sa však celkom nevzdal. Medzitým sa však postoje medzi Severom a Juhom vyostrovali a napätie narastalo. Mierové urovnanie sa už zdalo takmer nemožné. Podľa zákonu z roku 1854 sa mali obyvatelia sami rozhodnúť, či otroctvo chcú alebo nie. Problém otrokárstva rozkladal čoraz viac i jeho vlastnú stranu whigov, a nakoniec viedol k jej zániku. Lincoln sa odhodlal k návratu na politickú scénu až v roku 1855, ale jeho pokus o získanie senátorského kresla sa nepodaril. Zásadne odmietavý postoj k otroctvu mu vyniesol pozornosť republikánov, a preto vystupoval Lincoln vo volebnej kampani v roku 1858 proti demokratickému senátorovi Douglasovi, ktorý presadil vo Washingtone už spomínaný zákon z roku 1854.
Otázka otroctva sa stala ústrednou témou volebného boja. Nakoniec síce voľby vyhral Douglas, ale do prezidentských volieb v roku 1860 sa sily Republikánskej strany znásobili. Na volebnom zjazde, ktorý sa konal v tom istom roku v Chicagu v Illinois, bol Lincoln v treťom kole nominovaný prezidentským kandidátom. Demokrati boli natoľko rozštiepení, že nominovali dvoch kandidátov, Johna C. Breckenridgea a Stephena A. Douglasa. Volebný program republikánov sľuboval koniec rozširovania otroctva, ochranné clá a rýchle udeľovanie občianstva prisťahovalcom, ktorí sa stali žiadanou pracovnou silou. V deň Lincolnovej inaugurácie - vo februári 1861 - Kongres schválil 13. dodatok k ústave, ktorý mal zaručiť existenciu otrokárstva. Dodatok v tejto podobe však do platnosti nevošiel – neschválili ho jednotlivé štáty. Paradoxom zostáva, že keď v roku 1865 ratifikovali iný 13. dodatok, netýkal sa už záruk zachovania otroctva, ale jeho zrušenia.
Lincoln zvíťazil získaním 181 mandátov. Južné štáty tento výsledok veľmi znepokojil. Extrémisti vyzývali k odtrhnutiu od Únie, hoci Lincoln popieral akýkoľvek úmysel oslobodiť otrokov. Hlas odporu však silnel. Do čela bojovného tábora sa postavila Južná Karolína a rozhodla sa v decembri 1860 vystúpiť z Únie, nasledovaná v priebehu šiestich týždňov aj štátmi Mississippi, Louisiana, Alabama, Georgia, Florida a Texas. Založili „Confederate States of America“ (Konfederácie amerických štátov) s vlastnou ústavou a ich prezidentom sa stal Jefferson Davis. Osem severných otrokárskych štátov od Delaware po Arkansas zaujalo najprv vyčkávací postoj. Novozvolený prezident teda stál hneď na začiatku svojho funkčného obdobia pred neriešiteľným problémom, pred rozpadom Únie. Všetky pokusy o sprostredkovanie v záujme zachovania Únie, ktoré podnikla predchádzajúca vláda, skončili neúspechom. Keď bola 12. apríla 1861 pri Charlestone bombardovaná federálna pevnosť Sumter, ležiaca na pobreží Konfederácie, znamenalo to začiatok krvavej občianskej vojny(Sever proti Juhu). Arkansas, Virgínia, Tennessee a Severná Karolína sa pripojili ku Konfederácii, ale otrokárske štáty Maryland, Kentucky, Delaware, a Missouri zotrvali naďalej v Únii.
Konfederácia preložila svoje hlavné sídlo do Richmondu vo Virgínii, asi 150 km od Washingtonu. Prvá významná bitka sa odohrala na rieke Bull Run, kde proti sebe stálo 35 000 mužov Únie pod vedením generála Irvina McDowella a 20 000 Konfederovaných v čele s generálom Beauregardom. Unionistické oddiely utrpeli bolestnú porážku. Pre štáty Únie to bol šok, ktorý ich však presvedčil o tom, že Juh sa nevzdá tak ľahko, ako si mysleli na Severe. Ani niekoľkonásobná zmena armádneho velenia nepriniesla Severu žiadny prevratný úspech. Začiatkom roku 1863 generál Lee úspešne prenikol so svojimi jednotkami severozápadne od Washingtonu a Únia očakávala útok na svoje hlavné mesto. V dňoch 1. júla – 3. júla zúrila bitka pri Gettysburgu. Unionistické jednotky, ktorých vedenie bolo medzitým zverené do rúk generála Meada, dosiahli pri tomto strete konečne víťazstvo. Na oboch stranách stál približne rovnaký počet vojakov (asi 80 000). Toto víťazstvo nebolo dôležité z vojenského hľadiska – Lee sa so svojim vojskom stiahol a všeobecná situácia sa takmer nezmenila, pre Úniu však mala obrovský morálny význam.
Začiatkom roku 1864 menoval Lincoln vrchným armádnym generálom generála Granta. Pod jeho velením prebehli v tom istom roku početné bitky, predovšetkým vo Virgínii, ktoré stále viac vyčerpávali vojsko Konfederácie. Súbežne s bojovými akciami ponúkol Lincoln Juhu niekoľko rokovaní o kompromisnom mieri. Bol ochotný zastaviť boje za podmienky, že sa Južania vrátia do Únie a uznajú oslobodenie otrokov. Sám Lincoln sa už v tom čase prikláňal k myšlienke otroctvo úplne zrušiť. Mal na to niekoľko dobrých dôvodov. Na jednej strane práca otrokov podporovala vojenské úsilie Konfederácie, na strane druhej upadajúca morálka Severu potrebovala povzbudiť nejakým vznešeným mravným ideálom. A zrušenie otroctva sa ním skutočne stalo. Nehovoriac o tom, že takýto postup by zmaril akékoľvek vyhliadky Konfederácie na podporu Francúzska či Británie. Jefferson Davis však tieto návrhy odmietal, a musel sa preto prizerať, ako je jeho armáda zaháňaná stále viac do úzkych. Dňa 9. apríla 1865 bol generál Lee donútený pri Appomattox Courthouse kapitulovať. Tým sa vojna de facto skončila. Začiatkom júna sa na Juhu vzdali posledné jednotky. So svojimi 600 000 mŕtvymi to bola až doteraz najničivejšia vojna v dejinách USA. Materiálne škody, ktoré spôsobila, sa nedajú vôbec vyčísliť.
Príčina vojny – problém otroctva – bola občianskou vojnou vyriešená. V prejave po bitke v Antietame 22. októbra 1862 Lincoln prehlásil, že od 1. januára 1863 je treba na všetkých územiach obsadených vojskami Únie nazerať na otrokov ako na slobodných ľudí. Dokument ale nemalou mierou prispel aj ku konečnému víťazstvu Únie vo vojne. Na základe neho sa totiž černosi mohli hlásiť do služby v ozbrojených silách, čím výraznou mierou ovplyvnili zloženie unionistickej armády. Dokopy ich v nej slúžilo takmer 200 000, čo tvorilo asi desať percent celkového vojenského stavu.
Tejto „Preliminary Proclamation“ (Predbežnému vyhláseniu) predchádzal zložitý proces sebauvedomovania. Lincoln videl hlavný cieľ vojny v zachovaní Únie. K definitívnemu oslobodeniu otrokov a jeho právnemu zakotveniu došlo až 13. dodatkom k Ústave, ktorého prijatia sa Lincoln už nedožil. Lincolnove emancipačné prehlásenie z 22. septembra 1862 sa prejavilo i v zahraničnopolitickej situácii Únie. Francúzsko, Španielsko a Veľká Británia, sympatizujúce s Juhom, sa teraz nemohli otvorene postaviť za Konfederáciu, pretože verejná podpora otroctva bola politicky neúnosná. Únia tak zažehnala nebezpečenstvo zásahu týchto mocností, najmä Veľkej Británie, v prospech Konfederácie. V roku 1863 sa zúčastnil otvárania národného cintorína pri Gettysburgu, na mieste, kde sa odohrala jedna z bitiek občianskej vojny. Pri tejto príležitosti predniesol reč, v ktorej okrem iného povedal: ,, Verím, že títo mŕtvi nezomreli nadarmo.“ Spomínaný 13. ústavný dodatok, ktorým sa rušilo otroctvo, schválili tri štvrtiny štátov. 18. decembra 1865 sa stal súčasťou ústavy. Vtedy už otroctvo pretrvávalo len v dvoch pohraničných štátoch Kentucky a Delaware. Netrvalo dlho a bolo zrušené aj tam.
Začiatočné ťažké porážky unionistických jednotiek nezostali bez vplyvu na postavenie prezidenta. Pri voľbách do Kongresu v roku 1862 zaznamenali veľké úspechy demokrati, 5 štátov, ktoré v roku 1860 hlasovalo za Lincolna, zvolilo demokratických poslancov. Celkovo vzrástol počet demokratických mandátov z 24 na 75. Medzi ľuďmi sa však šírilo, že prezident si i počas vojny s každým prehovorí a pokúša sa pomôcť, kde len môže. Biely dom potom denne obliehali návštevníci, snažiaci sa získať nejaké miesto, prezidentovi poradiť alebo mu aspoň poskytnúť slovnú podporu v jeho neľahkom úrade. Demokrati predovšetkým vyčítali Lincolnovi počiatočnú váhavosť a neschopnosť pri ich vedení. Ale ani republikáni neboli jednotní. Preto radikáli nominovali vlastného prezidenta – Frémonta. Volebný zjazd sa však 8. júna 1864 rozhodol v Baltimore pre druhú Lincolnovu kandidatúru. Demokrati nominovali generála McClellana. Avšak bez ohľadu na to sa pre neho jednoznačne vyjadril i ľud, a tak bolo jeho víťazstvo pomerom 212 : 21 mandátom viac než presvedčivé. Lincolnovi odovzdalo svoje hlasy i 77,5 % všetkých vojakov.
4. marca bol Lincoln uvedený druhý krát do prezidentského úradu. Inaugurácie sa po prvý raz zúčastnila časť černošského obyvateľstva. Súčasťou Lincolnovho sprievodu boli i občianske združenia a prápor černošských vojakov. Lincoln sa stále viac zaoberal plánmi na obnovu Juhu po skončení vojny. Už koncom roku 1863 predložil svoj prvý návrh rekonštrukcie. V prejave, ktorý predniesol pri príležitosti južanskej kapitulácie 11. apríla 1865, vytýčil základné línie budúcej politiky: ohľaduplnosť voči Juhu, čo možno najrýchlejšie vytvorenie vlastných vlád v južných štátoch, od ktorých však očakával jednoznačné prehlásenie lojality, čo možno najrýchlejšie začlenenie povstalcov do civilného života, spojené s navrátením všetkých občianskych práv.
Bohužiaľ, na naplnenie týchto cieľov už nemal dosť času. Dňa 14. apríla, päť dní po skončení vojny, navštívil Lincoln s manželkou slávnostné predstavenie vo washingtonskom divadle. To sa mu stalo osudným. O 22. hodine a 15. minúte Jeden z hercov, ktorý bol fanatickým prívržencom Juhu, vtrhol do lóže a z tesnej blízkosti prezidenta strelil dvakrát zozadu do hlavy. V zmätku, ktorý nastal, potom atentátnik, herec John Wilkes Booth, utiekol. Až za niekoľko dní ho vojaci chytili a zastrelili. Hoci sa Lincolnovi dostalo všemožnej lekárskej starostlivosti, nasledujúci deň zomrel. Ukázalo sa, že atentát bol sprisahaním, na ktorom sa okrem Bootha podieľalo ešte ďalších 9 atentátnikov, ktorí boli prívržencami Juhu a konali z vlastného presvedčenia. Okrem Lincolna chceli zabiť Granta, Johnsona a Sewarda. Na štátneho sekretára, pripútaného na lôžko, bol spáchaný atentát nožom, zranenie však nebolo smrteľné. Šesť sprisahancov bolo odsúdených na smrť, jeden zomrel vo väzení a ostatných popravili.
Dnes sa Lincolnove narodeniny slávia ako národný sviatok, aby pripomínali prezidenta, ktorý zachránil jednotu národa a demokraciu. Na človeka, ktorý dokázal každého podmaniť svojou prostotou, prostotou významného muža, ktorému sa protivil každý kult osobnosti, ktorý svoju prácu chápal ako službu národu a jeho blahu, ktorého neustále trápili pochybnosti, či urobil správne rozhodnutie, ktorý sa nechával viesť ľudskosťou a slušnosťou, a natrvalo sa zapísal do podvedomia svojho národa.
Grant bol vojenským historikom J.F.C. Fullerom označený za „najväčšieho generála svojej doby a jedného z najväčších stratégov všetkých dôb“. Vyhral mnoho dôležitých bitiek, stal sa nakoniec najvyšším veliacim generálom všetkých armád Únie a je mu pripisovaná rozhodujúca úloha na víťazstve Únie v občianskej vojne.
Napriek kritickému pohľadu mnohých historikov, ktorí považujú jeho volebné obdobie za jedno z najslabších v amerických dejinách, jeho prítomnosť v Bielom dome mala bezpochyby stabilizujúci vplyv v kritickom období tzv. rekonštrukcie. Na rozdiel od mnohých významných verejne pôsobiacich súčasníkov bol uznávaný ako v severných, tak v južných štátoch a to v dobe, kedy necitlivosť zo strany vlády a akékoľvek vzbudenie pocitu, že sa Sever mstí, by mohlo vyvolať nové povstanie. Naviac sa vtedy celá federácia vyrovnávala so zákazom otroctva, ktorý nastolil nové problémy týkajúce sa rovnoprávnosti rás, ktoré nakoniec vyvrcholili v dobe hnutia za americké občianske práva v 60. rokoch 20. storočia.
Napriek tomu, že bola Grantova administratíva zamorená korupciou a častými škandálmi, sám Grant bol zrejme v tomto ohľade bezúhonný. Historikmi je mu skôr vyčítané, že sa proti korupcii razantnejšie nepostavil.
Novšie štúdie zdôrazňujú to, čo jeho administratíva v rámci rekonštrukcie dosiahla. Jeho podpora volebného práva černochov a ich možností obsadzovať verejné miesta boli vo svojej dobe predovšetkým na juhu veľmi nepopulárne, ale neskôr mu získali rešpekt.
Grover Cleveland (1893-1897)
William McKinley (1897-1901)
Bol 25. prezident Spojených štátov. Bol zavraždený anarchistom a v úrade ho nahradil Theodore Roosevelt.
Theodore Roosevelt (1901-1909)
Bol 26. prezident Spojených štátov. Preslávil sa svojou energickou povahou. Do úradu vstúpil vo svojich 42 rokoch potom, čo bol zavraždený prezident William McKinley.
Začiatkom 20. storočia väčšina veľkých miest a vyše polovice štátov zaviedli vo verejnoprávnych inštitúciách osemhodinový pracovný deň. Rovnako dôležité boli kompenzačné zákony, ktoré ukladali zamestnávateľom zákonnú zodpovednosť za zranenia, ktoré zamestnanci utrpeli v pracovnom procese. Nové zákony o príjme sa zavedením daní z dedičstva, z príjmov a majetku alebo zo ziskov obchodných spoločností usilovalí presunúť finančné bremeno vlády na tých, čo mali najväčšie predpoklady, aby ho uniesli.
Mnohým politikom - najmä prezidentovi Theodorovi Rooseveltovi a vodcom progresivistov v Kongrese, ako bol wisconsinský senátor Robert LaFolette - bolo jasné, že väčšinu problémov, ktoré znepokojujú reformátorov, možno riešiť iba na federálnej úrovni. Theodore Roosevelt, ktorý sa vášnivo zaujímal o reformu a bol rozhodnutý ponúknuť ľudu tzv. poctivý obchod, presadzoval sprísnenú kontrolu vlády pri uplatňovaní protitrustových zákonov. Neskôr rozšírenie vládneho dohľadu na železnice urýchlilo schválenie dôležitých regulačných zákonov. Jeden z návrhov urobil z uverejnených sadzieb zákonný štandard a oprávňoval aj dopravcov na zľavy prepravného od železníc.
Rooseveltova výnimočná osobnosť a jeho boj proti trustom si získali srdcia prostých ľudí a jeho progresívne opatrenia schvaľovali členovia rozličných strán. Aj rastúca prosperita Spojených štátov prispievala k spokojnosti ľudí s vládnucou stranou. Rooseveltovo víťazstvo vo volbách roku 1904 bolo isté.
Roosevelt, povzbudený skvelým volebným víťazstvom, sa s novým odhodlaním pustil do presadzovania reforiem. V prvej výročnej správe v Kongrese po svojom znovu zvolení vyzýval na ešte prísnejšiu reguláciu železníc. V júni 1906 Kongres schválil Hepburnov zákon, ktorý dával Medzištátnej obchodnej komisii plnú moc regulovať sadzby, rozšíril jej súdnu právomoc a donútil železnice, aby sa vzdali spoločných konfliktných záujmov v parníkovej doprave a uhoľných spoločnostiach.
Ďalšie opatrenia Kongresu posunuli princíp federálnej kontroly ešte ďalej. Zákon o nezávadných potravinách z roku 1906 zakazoval používanie akýchkoľvek "škodlivých liečiv, chemikálií alebo konzervačných látok" v pripravovaných liečivách a potravinách. Tento zákon čoskoro posilnil ďalší zákon požadujúci federálnu kontrolu všetkých koncernov predávajúcich mäso určené pre medzištátny obchod.
Kongres zriadil nové ministerstvo obchodu a práce, ktorého šéf sa stal členom prezidentovho kabinetu. Jeden z úradov nového ministerstva, oprávnený vyšetrovať záležitosti veľkých obchodných združení, roku 1907 zistil, že Americká cukrovarnícka spoločnosť (American Sugar Refining Company) poškodila vládu o veľkú sumu z dovozných daní. Vďaka následným zákonným opatreniam sa podarilo ziskať viac ako 4 milióny dolárov a viacerí vedúci pracovníci firmy boli odsúdení. Standard Oil Company v Indiane obvinili z toho, že tajne prijímala zľavy na prepravu po chicagskej a altonskej železnici. Pokuty vyrúbené v 1 462 prípadoch, ktoré dosahovali celkovú výšku 29 240 000 dolárov, odrážajú ducha tých čias.
Zákony o ochrane prírodných zdrojov krajiny, ktoré zabránili ďalšiemu plieneniu nerastného bohatstva a kultivácii veľkých plôch zanedbanej pôdy patrili takisto k dôležitým úspechom Rooseveltovej éry. Prezident vyzýval prijať komplexný a jednotný program ochrany, kultivácie a zavlažovania pôdy už vo svojej prvej výročnej správe v Kongrese roku 1901. Kým jeho predchodcovia vyčlenili na rezervácie a prírodné parky 18,8 mil. hektárov lesnej plochy, Roosevelt túto plochu rozšíril na 59,2 mil. hektárov a systematicky dbal o prevenciu lesných požiarov a zalesnenie holorubov.
William Howard Taft (1909-1913)
bol 27. prezident Spojených štátov. Pred svojím vstupom do úradu bol lídrom progresívneho krídla Republikánskej strany a profesorom na Yaleskej univerzite. Po skončení v úrade prezidenta sa stal 10. predsedom Najvyššieho súdu. William Howard Taft bol tiež známym pacifistom.
Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej obhajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.
Učil na rôznych vysokých školách, od roku 1890 na Princeton University politickú ekonómiu a právne vedy. Bol sedemkrát zvolený za najobľúbenejšieho profesora. V roku 1902 bol zvolený rektorom a zahájil široký program reforiem, čím si získal mnoho nepriateľov, ale tiež pokrokový imidž.
Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princetonu bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom k svojej praktickej neskúsenosti v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor loajálnych poradcov, hlavne na Eduarda Housa, dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.
Ako guvernér začal Wilson kritizovať korupciu a klientelizmus. Jeho reformy sa týkali tiež kontroly cien komunálnych služieb a sociálneho zákonodarstva. Niet divu, že kampaň za Wilsonovu kandidatúru na prezidenta bola až do konca druhého prezidentského obdobia.
Víťazstvo Wilsona bolo pre mnohých prekvapením, faktom ale je, že po rožštiepení republikánskej strany medzi stúpencov Franklin Delano Roosevelta a Tafta bol úspech demokratov takmer zaručený. Zaujímavosťou volieb bol spoločný, t. j. pokrokový program oboch hlavných favoritov, Roosevelta aj Wilsona. Predvolebné debaty mali nezvyčajne vysokú úroveň. Po sčítaní hlasov získal Wilson 6 286 214 voličov, Roosevelt za progresivistickú stranu 4 216 020, republikánsky prezident Taft 3 486 922 a socialistický kandidát Eugene V. Debs 897 011. Účasť oprávnených voličov dosiahla len 58%.
Nový prezident chcel jednať rýchlo a hneď v začiatkoch zlomiť odpor proti reformám, začal teda ako predseda demokratov zasahovať i do práce Kongresu. Už v priebehu svojej volebnej kampane vyhlásil Wilson program tzv. Novej slobody. Ten spočíval na zvýšených zásahoch do ekonomiky, tak aby ju nekontrolovali úzke skupiny a aby mali občania znovu rovnaké možnosti. To dokázal s pomocou drastického zníženia dovozného cla, zavedením systému Federálnych bankových rezerv, ktoré mali stabilizovať menu, a hlavne ustanovením komisie pre obchod s funkciou protimonopolného úradu. Presadil tiež niekoľko základných sociálnych reforiem. Celkovo sa pôsobením 28. Prezidenta USA na vnútropolitickej scéne dalo označiť za takmer zázračne úspešné. Zmeny, ktoré boli považované za nutné už po celé desaťročia, sa konečne podarilo presadiť.
V zahraničnej politike je už hodnotenie Wilsonovho pôsobenia menej jednoznačné. Wilson bol v Európe len ako turista a zle poznal európske dejiny, o zvyšku sveta ani nehovoriac. Spoločne s jeho zapáleným idealizmom tvorila táto neznalosť výbušnú zmes. Prvým problémom bol postoj USA k revolúcii v Mexiku. Tá prerástla v občiansku vojnu, hlavnej moci v štáte sa zmocnil diktátor Huerta. Wilsonova snaha ovplyvniť výsledok vojny proti nemu viedla k americkej okupácii Veracruzu v roku 1914. Nevedel si tiež rady s ďalšími krajinami v americkej sfére vplyvu, ako sú Filipíny, Dominikánska republika, Haiti a Kuba. Tieto štáty boli buď priamo okupované, alebo ovládané ekonomicky americkými investormi.
Obe Ameriky boli v tejto dobe zo všetkých obývaných svetadielov asi najviac nezávislé na Európe. Wilsonovi ale bola z oboch bojujúcich strán od začiatku bližšia Trojdohoda. Hoci sa takto vyjadroval len v súkromných listoch, bolo pomerne jasné, že jeho demokratické a pacifistické názory sa s nemeckým militarizmom nikdy nezhodnú. Správa o sarajevskom atentáte vzbudila v Amerike málo pozornosti. Udalosť, ktorá čiastočne prebudila verejnosť, bolo napadnutie Belgicka Nemeckom. O deň neskôr, 4. augusta 1914, vydal Wilson vyhlásenie neutrality, v ktorej vyzval všetkých Američanov, aby boli nestranní v myslení i činoch. 6. augusta 1914 zomrela Ellen Wilsonová. Prezidentovi v nej odišiel najlepší poradca. Znovu sa oženil v novembri 1915 s vdovou Edith Galtovou. Postupom času bolo stále jasnejšie, že vojna viazla v bahne zákopov a Británia i Nemecko sa snažili zničiť jeden druhého ekonomicky. Briti uvalili obmedzenie i na neutrálny obchod. Nemecké prístavy boli blokované, Severné more zamínované. Anglicko teda používalo míny a vojnové lode, Nemci ponorky.
Pre americkú ekonomiku bola vojna, cynicky povedané, skutočným požehnaním. Postupne sa stupňujúci boj v Severnom mori ale znamenal ohrozenie pre obchod i ľudské životy. 7. mája 1915 bol bez varovania potopený u írskych brehov anglický zámorský parník Lousitania nemeckou ponorkou U-20. 1198 ľudí, vrátane 139 Američanov, zahynulo. Wilsonova reakcia bola pre mnohých nepochopiteľná: „Môže sa stať, že je človek príliš hrdý na to, aby bojoval.“ V jeho predstavách to znamenalo, že si je príliš istý svojím právom, než aby o tom potreboval presviedčať iných použitím sily. Tieto slová mali pre zástancov Británie účinok červenej látky na býka. Prezident bol obviňovaný z príliš slabošského prístupu. Vyjednávaním sa podarilo v roku 1916 zmierniť ponorkovú hrozbu, bolo ale očividné, že nepôjde o konečné riešenie. Nie je jasné, či Wilson stále veril v neutralitu, chcel len viac času na vojenské prípravy alebo či chcel zabodovať u pacifistických voličov v blížiacich sa voľbách. Faktom ale ostáva, že slogan „udržal nás mimo vojnu“ bodoval. Voľby v roku 1916 vyhral Wilson tesne, za znovuzvolenie vďačil hlavne juhu a stredozápadu. Vo februári zahájilo Nemecko neobmedzenú ponorkovú vojnu. V tej dobe bola tiež zachytená nóta, ktorú poslal nemecký minister zahraničných vecí Zimmermann veľvyslancovi v Mexiku Eckhardtovi. Obsahovala návrh ponúknuť Mexiku Texas a Nové Mexiko, pokiaľ zaútočia spolu s Nemeckom na USA. To bola posledná kvapka.
USA vstúpili do 1. svetovej vojny 6. apríla 1917. Wilsonovou povinnosťou teraz bolo rýchlo pripraviť Spojené štáty na vojnu. Bola vyhlásená všeobecná branná povinnosť. V júni 1917 už bolo poslaných 10 miliónov mužov vo veku od 21 do 30 rokov. Veľké množstvo amerických jednotiek pod velením generála Pershinga sa zúčastňovalo bojových operácií od júna 1918. Američania podporili Dohodu v záverečnej fáze vojny, vyčerpané nemecké jednotky nemohli ich post úplne zastaviť.
Na domácej fronte bolo nutné pre tento úspech vybojovať nejednu bitku. Bol ustanovený Úrad pre vojnový priemysel, ktorý, na čele s generálnym bankárom Baruchom, reorganizoval priemysel tak, aby mohol plniť vládne objednávky. Boli tiež zvýšené dane, väčšina prostriedkov pre financovanie vojny ale prišla priamo od občanov. Štyri „pôžičky slobody“ a jedna „pôžička víťazstva“ vyniesli spolu 21 400 000 000 dolárov, hlavne vďaka výdatnej propagandistickej podpore. Výbor pre informácie verejnosti zahájil ohromnú kampaň, ktorá mala presvedčiť pacifistických Američanov o nutnosti vojny. Podľa protišpionážneho zákona boli uväznené stovky ľudí, mnohí z nich nevinne, medzi nimi vodca Socialistickej strany Eugene V. Debs. Výsledkom ale bola bezprecedentná jednota obyvateľstva, ohromné nadšenie pre spoločné úsilie, a tiež samozrejme miliardy investované do štátnych dlhopisov.
Dva roky organizovaného priemyslu zmenili USA navždy. Hlavným predmetom Wilsonovho snaženia ale nebola ani tak ekonomika, ako ideové obhájenie vojny. Wilson sa snažil presadiť také vojenské ciele, ktoré by zaručovali budúcu kolektívnu bezpečnosť. V januári 1918 predniesol Kongresu svojich 14 bodov prezidenta Wilsona. Volal v nich po otvorenej diplomacii, slobode v obchode, celosvetovom odzbrojovaní, práve národa na sebaurčenie a hlavne po vzniku Spoločnosti národov. Tá by stelesňovala princíp rovnosti, pretože nerobili rozdiel medzi veľkými a malými štátmi. Wilson chcel týmto programom ukázať Spojencom, že nechce, aby mier po 1. Svetovej vojne bol poznamenaný tým, čo zničilo každý mier predtým: snahu víťazov „nahrabať si“. Spoločnosť národov bola teda presadzovaná ako oficiálne stanovisko USA a ich primárny vojenský cieľ. 14 bodov nadchlo ohromné množstvo intelektuálov i obyčajných ľudí. Zvlášť americkí prisťahovalci z krajín Rakúsko-Uhorska a z Nemecka považovalo Wilsona za nádej na spravodlivosť. V Británii a predovšetkým vo Francúzsku ale „14 bodov“ nikto nebral vážne na vedomie. Bolo jasné, že ich cieľom je potrestať Nemecko tak tvrdo, že už sa nikdy nevráti ako európska veľmoc.
Wilson ale plný nadšenia pricestoval v decembri 1918 do Európy a podnikol triumfálmnu cestu po hlavných mestách krajín Dohody. Na následnej konferencii v Paríži sa tvrdohlavo držal svojich pozícií. Aby bol prijatý vznik Spoločnosti národov, ustúpil svojim spojencom v mnohom, napr. v otázke reparácií či voľného obchodu.
Skutočná životná prehra ale čakala Wilsona v jeho vlastnej zemi. V USA sa idea Spoločnosti národov stretla s nepochopením. Amerika nebola pripravená podriadiť sa medzinárodnému konsenzu. Keď bolo jasné, že mierová zmluva nezíska v Senáte dvojtretinovú väčšinu potrebnú k ratifikácii, pokúsil sa Wilson zmeniť verejnú mienku propagačnou cestou po celej zemi. Ohromné pracovné nasadenie sa ale podpísalo na jeho zdraví, v septembri 1919 po záchvate mŕtvice čiastočne ochrnul. Tri mesiace sa neobjavil na verejnosti, spojenie s vonkajším svetom zaisťovala jeho druhá žena Edith a osobný lekár. Medzitým bola mierová zmluva Senátom definitívne zamietnutá. USA do Spoločnosti národov nikdy nevstúpili.
Vo voľbách v roku 1920 zvíťazil kandidát Harding a jeho slogan „návrat k normálnosti“. USA sa znovu stiahli do izolácie. Wilson už nikdy neopustil Washington, kde aj napokon zomrel.
Napriek tomu, že bol praktický výsledok Wilsonovho pôsobenia nejednoznačný, zostal v mnohom dôležitým priekopníkom. Spoluzakladateľ súčasnej Organizácie spojených národov Franklin Delano Roosevelt sa cítil byť dedičom jeho odkazu. Wilsonových „14 bodov“ je dodnes nenaplnených, ale položili základy mnohým moderným inštitúciám medzinárodnej spolupráce a kolektívnej bezpečnosti.
Herbert Clark Hoover (1929-1933)
Bol 31. prezident (1929-1933) Spojených štátov amerických. Za jeho vlády vypukla veľká hospodárska kríza (1929). Nemecku najprv odložil povojnové reparácie (Hooverove moratórium 1931), potom ich úplne odpustil (1932).
Na čele Spojených štátov stál počas veľkej hospodárskej krízy a druhej svetovej vojny. Zomrel počas výkonu funkcie..
Franklin Delano Roosevelt sa narodil 29. januára 1882 v Hyde Parku v štáte New York. Jeho otec James Roosevelt (1828–1900) bol bohatý vlastník pôdy a viceprezident Delawarskej a Hudsonskej železnice. Rooseveltova rodina žila v New Yorku už asi 200 rokov: Claes van Rosenvelt, pochádzajúci z Haarlemu v Holandsku prišiel do New Yorku (v tej dobe „Nieuw Amsterdam“) približne v roku 1650.
V čase, keď Roosevelt zložil prezidentskú prísahu, bol bankový a úverový systém krajiny ochromený veľkou hospodárskou krízou. S prekvapujúcou rýchlosťou banky najprv zavreli, a potom ich znovu otvorili len ak boli solventné. Administratíva pristúpila k miernej devalvácii dolára, aby sa ceny komodít začali dvíhať a znížilo sa bremeno dlžníkov. Nové vládne agentúry zriadili inštitúcie, ktoré poskytovali úvery priemyslu a poľnohospodárstvu. Federálna depozitná poisťovňa (FDIC) poisťovala vklady v sporiteľniach až do výšky 5 000 amerických dolárov a predaj cenných papierov na burze bol prísne regulovaný.
V roku 1933 ako nový prezident Franklin Roosevelt priniesol program obnovy ekonomiky známy ako Nový údel (New Deal). „Jediné, z čoho musíme mať strach, je strach sám,“ vyhlásil vo svojom inauguračnom prejave.[chýba citácia] Treba poznamenať, že Nový údel zavádzal určité typy sociálnej a ekonomickej reformy, známej mnohým Európanom už viac ako jednu generáciu. Navyše predstavoval vyvrcholenie dlhodobého trendu, ktorý sa zriekal kapitalizmu typu "Laissez-faire" a vracal sa k regulácii železníc v 80. rokoch 19. storočia a k záplave štátnych a federálnych reformných zákonov prijatých v pokrokovej ére Theodora Roosevelta a Woodrowa Wilsona.
Skutočným prínosom Nového údelu bola rýchlosť, s akou dosiahol to, čo predtým trvalo celé generácie. Návrhy mnohých reforiem vznikali narýchlo a ich realizácia nebola dostatočne zabezpečená. Niektoré si dokonca protirečili. Počas celej éry Nového údelu neutíchali kritické hlasy ani verejné diskusie, v spoločnosti nastalo náhle oživenie záujmu o politiku.
V dobe, kedy zastával prezidentský úrad, došlo k množstvu zásadných udalostí. Tesne po nástupe, v auguste1945 dopadla na Hirošimu prvá atómová bomba, v rokoch 1945 – 1947 začala „studená vojna“ a bol to Truman, kto „Trumanovou doktrínou“ vytýčil základný postoj USA voči rozpínajúcemu sa komunizmu. USA sa Marshallovým plánom aktívne podieľali na hospodárskej obnove Európy a zároveň z Európy sťahovali svoje vojenské jednotky. V roku 1945 vznikla Organizácia spojených národov, USA prešli v rokoch 1947–1955 obdobím panického strachu z komunizmu (obdobie tzv. „red scare“, čiže červená hrozba).
Truman pochádzal zo strednej vrstvy a v mladosti prešiel na rozdiel od Roosevelta strasťami bežného Američana. Počas celej kariéry si zachoval ľudový imidž a napriek počiatočnej nedôvere v jeho schopnosti (tlač ho nazývala „malým mužom z Missoury“) si dokázal získať rešpekt a povesť silného a rozhodného štátnika. Bola pre neho (tak v poste sudcu ako aj prezidenta) typická tiež veľká usilovnosť a zodpovednosť, ktorú voči svojej práci pociťoval.
Dwight David Eisenhower (1953-1961)
Bol americký vojak, politik a 34. prezident Spojených štátov.
Narodil sa v Texase. Detstvo a mladosť strávil v Abilene, v štáte Kansas, kam sa presťahoval aj s rodičmi. Vzdelanie získal v rokoch 1911 - 1915 na Vojenskej akadémii vo West Pointe, ktorú vyštudoval s nie príliš presvedčivými výsledkami.
Hneď po škole je zaradený k pechote. Hoci sa nezúčastní bojov v 1. svetovej vojne, získal už v roku 1920 hodnosť majora americkej armády. Následne pokračoval v štúdiu – vo Fort Leavenworthe v Kansase, ako ako najlepší z triedy absolvoval veliteľskú akadémiu generálneho štábu.
V roku 1929 pracoval pre generála Johna Pershinga, v roku 1935 potom slúži pod generálom Douglasom MacArthurom v úrade náčelníka štábu pozemného vojska, neskôr MacArthura sprevádza na Filipíny, kde pracoval ako jeho asistent tri roky. Napokon bol povýšený na podplukovníka. V roku 1939 sa vrátil späť do USA.
Po jeho odchode z armády sa odohral boj o nového kandidáta na prezidenta, pričom Eisenhowera chceli mať vo svojich radoch tak demokrati ako aj republikáni. Eisenhower sa nakoniec rozhodol pre republikánov, kde sa v nasledujúcom období opieral hlavne o vplyvného senátora McCarthyho. 4. novembra 1952 zvíťazil v prezidentských voľbách nad protikandidátom Stevensonom dovtedy najväčším rozdielom hlasov (takmer 6 miliónov). Inauguračný sľub zložil 20. januára 1953 a spolu s ním bol do funkcie uvedený aj nový viceprezident – Richard Nixon. Ako prezident priesol populárne opatrenia ako: zníženie daní, odmedzenie štátnej kontroly v hospodárstve, presadzoval vyrovnaný rozpočet, no tiež bojoval proti regulácii miezd a s nepokojmi v černošskej komunite, ktorá bojovala za svoje práva. V druhom volebnom období vo voľbách opäť porazil Stevensona. Americká ekonomika však začala stagnovať a vzrástla nezamestnanosť. I to bolo príčinou, prečo bol v následných voľbách v roku 1960 zvolený nový prezident tentoraz z tábora demokratov – John Fitzgerald Kennedy.
V zahraničnej politike bola už v prvom roku jeho vlády ukončená kórejská vojna (prímerie bolo podpísané 27. júla 1953). V roku 1954 súhlasil s akciou CIA v Guatemale, kde sa podarilo zvrhnúť ľavicovú vládu Guzmána Arbenzeho. V roku 1956 Egypt znárodnil Suezský prieplav, čo viedlo k vzniku „suezskej krízy“, no Eisenhower sa odmietol zapojiť do konfliktu. Po skončení krízy však v roku 1957 prisľúbil hospodársku i vojenskú pomoc všetkým národom na Blízkom východe, čo sa stalo známym ako „Eisenhowerova doktrína“. O pomoc ho už v nasledujúcom roku požiadal libanonský prezident, a vďaka USA a Veľkej Británii sa podarilo situáciu v regióne stabilizovať. Odmietol sa angažovať aj vo Vietname v prospech Francúzska, avšak miesto toho podnietil vznik nového vojenského paktu SEATO, ktorý vznikol v roku 1954. Taktiež predložil program „Atómy pre mier“, a snažil sa o zníženie počtu jadrových zbraní.
Po Stalinovej smrti sa tiež pokúšal zastaviť studenú vojnu, dosiahol však len čiastočné a dočasné „oteplenie“ vzťahov. Hoci sa stretol s Nikitom Chruščovom tak v USA (stretli sa v prezidentskom vidieckom sídle Camp David), ako aj vo Francúzsku, nemalo to žiaden veľký vplyv na svetovú politiku. Okrem problémov so Sovietskym zväzom sa začali zhoršovať aj vzťahy medzi USA a Kubou. Po zvrhnutí diktátora Batistu nastúpil na scénu diktátor Fidel Castro a Eisenhower odsúhlasil akciu CIA na zvrhnutie Castra, ktorá sa však konala až pod patronátom nového prezidenta Kennedyho.
Volieb v roku 1960 sa však už po dvoch funkčných obdobiach zúčastniť nemohol. V prejave na rozlúčku sa opäť zasadzoval za odzbrojenie. Vrátil sa na svoju farmu pri Gettysburgu v Pensylvánii, kde žil až do konca svojho života. Zomrel vo Washingtone.
Bol jednou z významných postáv 2. svetovej vojny i povojnovej Ameriky. Snažil sa o nekonfliktné úradovanie, aj keď jeho nástupca sa musel popasovať s mnohými problémami, ktoré mali zárodky ešte v období jeho úradovania.
John Fitzgerald Kennedy (1961-1963)
Bol americký politik. Od roku 1961 bol 35. prezident Spojených štátov, v roku 1963 bol zavraždený (štvrtý prezident).
Narodil sa v rodine bankára a obchodníka s nehnuteľnosťami manželom Rose Fitzgerald Kennedyovej a Josephovi Kennedymu. Mal osem mladších súrodencov a jedného staršieho brata. V rodine nezažil správnu atmosféru na formovanie nových malých osobností. Otec bol autoritatívny, ctižiadostivý a nenapraviteľne neverný patriarcha kennedyovského klanu, ktorý dokázal len svojou prítomnosťou vybičovať svoje deti k všemožným spôsobom, ako sa zavďačiť svojmu otcovi. Stal sa veľvyslancom v Británii, no museli ho odvolať pre jeho nadšenie a sympatie k nacizmu a prejavy antisemitizmu. Úspešne v deťoch budoval mimoriadnu ctižiadosť, súťaživosť a snahu za každú cenu vyhrať. Ich matka, zbožná katolíčka Rose, na neho nemala lepší vplyv. Jej výchova bola hrozne pedantská a neláskyplná. Miesto výchovy svoje deti len riadila, vštepovala im dobré návyky a rada ich bila. V domácnosti Kennedyovcov sa k sebe správali slušne, ale nemilovali sa, existovali len vedľa seba, žili spolu, deti medzi sebou súťažili o priazeň rodičov. Čiže typická americká rodina, ktorá mala peniaze, ale nearistokratický pôvod zbohatlíckych írskych prisťahovalcov.
V roku 1956 sa neúspešne pokúsil stať sa viceprezidentským kandidátom. Okamžite po porážke začal pracovať na tom, aby o štyri roky neskôr dosiahol úspech. Pustil sa do budovania popularity v očiach amerického národa. Bol rozhodnutý stať sa prezidentom. V úsilí ho podporovala celá rodina. V tomto ťažkom období prešlo jeho manželstvo krízou a narodila sa mu dcéra Caroline (27. november 1957). V roku 1960 sa Kennedymu podarilo získať nomináciu Demokratickej strany na post prezidenta. Proti nemu postavili republikáni Richarda Nixona. V novembri 1960 dosiahol tesnou väčšinou výhru v prezidentských voľbách (najtesnejšou od r. 1884), narodil sa mu syn John junior a 20. januára 1961 zložil prezidentskú prísahu a oficiálne sa stal prezidentom USA. Bol prvý katolícky a najmladší zvolený prezident; prvý, ktorý sa narodil v 20. Storočí (bol o 27 rokov mladší ako Dwight Eisenhower) a posledný demokratický kandidát zo severných štátov, ktorý bol zvolený za prezidenta.
Vo svojom ambicióznom programe, nazvanom „Nová hranica“ (New Frontier), kritizoval Eisenhowerovu éru, hlásil sa k rooseveltovskej tradícii a hľadal oporu v mladej a podnikateľskej Amerike (hoci kvôli republikánskej väčšine sa mu napokon časť programu nepodarilo presadiť). Najmä mladým Američanom dával Kennedy šancu na lepší život. Ako sa mu vlastne podarilo vyhrať? Hovorí sa o jeho mladosti (vo svojich 43 rokoch bol však len o štyri roky mladší ako Nixon), modernosti, nenútenosti a predovšetkým obrovskom osobnom čare, charizme. Jedným z aspektov bolo iste aj jeho bohatstvo, kvôli ktorému nemusel byť (a tiež nebol) závislý na prezidentskom plate a na prípadných úplatkoch. Dôležitú úlohu zohrala aj Jackie, ktorú milovala takmer celá Amerika.
Od začiatku sa zameral na dozvuky hospodárskej krízy z rokov 1960/1961. Najväčším vnútropolitickým problémom Kennedyho vlády bol rasový problém a boj Afroameričanov za občianske práva. V zahraničnej politike sa Kennedy snažil o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR. Keď sa v roku 1959 dostal na Kube k moci Fidel Castro, väčšina ľudí z toho mala radosť. Čoskoro však poprední americkí politici začali pracovať na jeho zvrhnutí. V roku 1961 zahájil nákladný vesmírny program, v roku 1962 obhajoval zníženie colných poplatkov, prostredníctvom McNamary formuloval doktrínu pružnej odvety. Pre Latinskú Ameriku vyhlásil program „Aliancia pre pokrok“. Jej cieľom bola hospodárska pomoc Latinskej Amerike, pričom Kongres jeho návrhy v oblasti pomoci latinskoamerickým krajinám podporil, rovnako schválil i jeho úsilie o pristátie Američanov na mesiaci, čo sa podarilo roku 1969.
Podporoval zvýšené výdaje na zbrojenie a americkú intervenciu na Kube v roku 1961. Bol iniciátorom karibskej krízy, keď sa Spojené štáty snažili zabrániť Kube a Východnému bloku, aby ohrozovali svet držaním jadrových zbraní, pričom obe strany stáli na pokraji celosvetového jadrového konfliktu a tretej svetovej vojny. Táto intervencia však skončila vylodením amerických vojsk v „Zátoke sviní“, ktoré sa v apríli 1961 skončilo krvavým fiaskom, čo bolo asi najväčšou prehrou v jeho kariére. V auguste toho istého roku vypukla berlínska kríza a nemeckí komunisti rozdelili toto mesto múrom. Kennedy absolvoval cesty po Európe, kde zapôsobil na väčšinu ľudí, a prehovoril tiež počas tejto krízy počas svojej návštevy v Berlíne k nemeckým demonštrantom.
Ako najmocnejší muž planéty zohral Kennedy úlohu i v jadrovej politike sveta. V roku 1961 začal silný hospodársky rast, ale nezamestnanosť klesala len pomaly. Na jeseň roku 1962 došlo k nebezpečnej situácii. V októbri zistili americké prieskumné lietadlá, že Sovietsky zväz rozmiestňuje na Kube svoje atómové rakety stredného doletu, schopné zasiahnuť územie USA. Kennedy sa rozhodol pre námornú blokádu Kuby. Sovietski a kubánski vodcovia vyhlásili pohotovosť svojich vojsk, celý svet sa pripravoval na tretiu svetovú (tentokrát jadrovú) vojnu. Kennedy však neustúpil. Nakoniec 28. októbra Chruščov prikázal rakety odviezť, USA naopak museli prisľúbiť, že nenapadnú Kubu. Kennedy súhlasil a odvolal blokádu.
Kennedy kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivých Američanov, v zmysle svojho vlastného výroku: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre ňu“. Pred svojich krajanov postavil nové ideále, aby znovuzrodil príťažlivosť americkej demokracie. Tvrdo bojoval proti rasizmu, chystal rozsiahle sociálne programy. Po prvotnom odlúčení detí a rodičov v druhej polovici 50. rokov sa rozdiel medzi oboma časťami spoločnosti prehlbuje, čo vyvrcholí o niekoľko rokov neskôr. Tiež černosi sa búria, bojujú za svoje práva. V auguste 1963 demonštruje 200 000 ľudí pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone. Objavuje sa nová forma protestu – nenásilie; politika černošského vodcu Martina Luthera Kinga. A hoci sa svojho krátkeho pôsobenia Kennedy nedokázal vyriešiť všetky problémy, možno povedať, že aspoň naštartoval mnoho reforiem.
22. novembra 1963 bol o 12:34 Kennedy pri návšteve texaského Dallasu cestou na letisko na Dealey Plaza postrelený dvoma ranami z pušky a o pol hodiny neskôr zomiera v dallaskej nemocnici, bez toho, aby ešte prebral k vedomiu. Strelcom bol údajne Harvey Lee Oswald, ktorého polícia hneď po čine zatkla a bol hneď nasledujúci deň pri prevoze do väznice - rovnako ako Kennedy – zastrelený. Zabil ho istý Jack Ruby, majiteľ nočného baru, ktorý svoj čin ospravedlňoval tvrdením, že chcel pomstiť prezidentovu smrť. Nečakaná smrť hlavného podozrivého spôsobila, že okolnosti zločinu zostali aj naďalej neobjasnené.
Ohľadom Oswalda vychádzajú na povrch nové a nové informácie, ktoré ukazujú na to, že Oswald nemohol byť jediným strelcom. Strely boli dve a medzi nimi bola premlka len 3 sekundy, čiže je dokázané, že za 3 sekundy nebolo možné v tej dobe znovu nabiť,zamieriť a streliť. Je ohľadom tejto záležitosti a veľa konšpiračných teórií. V jednej z nich sa hovorí o "veľkom spiknutí vlády USA"
JFK mal ako viceprezidenta Lyndona B. Johnsona a ako ministra spravodlivosti svojho mladšieho brata Roberta. Po Johnovej smrti automaticky na jeho miesto nastúpil Johnson, ktorý bol v roku 1964 veľkou väčšinou hlasov zvolený právoplatným prezidentom. Vyslúžil si však zo začiatku len nechuť, neskôr i organizovaný odpor kvôli vojne vo Vietname, proti ktorej protestovali najskôr len mladí, neskôr takmer celá Amerika. Robert Kennedy kandidoval na prezidenta roku 1968, tentokrát však za republikánov. Držal sa zásad a politiky svojho brata, predovšetkým pre mladých ľudí – rovnako ako jeho brat predtým - znamenal nádej, vieru v lepšiu budúcnosť a hlavne ukončenie vojny vo Vietname. Ešte pred voľbami však padol výstrel, vďaka ktorému prišiel o život a dosť Američanov o všetky nádeje.
Kennedy patrí medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, ani nie tak pre zásluhy pre blaho sveta, ale skôr ako symbol charizmatického muža a zavraždeného štátnika. Po jeho zavraždení vyvstalo mnoho špekulácií o jeho smrti a množstvo podozrení. Isté je len to, že v ten osudný deň zaplatil za svoju slávu životom a svet prišiel nielen o jedného z nezabudnuteľných politikov, ale aj o jeden z najznámejších a najobľúbenejších amerických manželských párov.
Pri príležitosti 50. výročia svadby Jacqueline Bouvierovej s Johnom Kennedym, bola 15. mája 2003 v Kennedyho knižnici a múzeu vo Washingtone otvorená expozícia, obsahujúca najrôznejšie luxusné relikvie zo svadobného obradu aj recepcie, okrem iného Jacqueline krémové hodvábne svadobné šaty s drobnými voskovými kvietkami, špeciálne navrhnuté černošskou módnou návrhárkou Ann Lowe, jej rozprávkový zásnubný prsteň z dielní Van Cleef & Arpels, ktorý bol z každej strany hojne obťažkaný najkvalitnejšími diamantmi a smaragdami, a samozrejme nespočetné množstvo fotografií, zoznamy hostí a pozvánok.
Kennedyho prvenstvá spomedzi amerických prezidentov:
22. novembra 1963 bol o 12:34 Kennedy pri návšteve texaského Dallasu cestou na letisko na Dealey Plaza postrelený dvoma ranami z pušky a o pol hodiny neskôr zomiera v dallaskej nemocnici, bez toho, aby ešte prebral k vedomiu. Strelcom bol údajne Harvey Lee Oswald, ktorého polícia hneď po čine zatkla a bol hneď nasledujúci deň pri prevoze do väznice - rovnako ako Kennedy – zastrelený. Zabil ho istý Jack Ruby, majiteľ nočného baru, ktorý svoj čin ospravedlňoval tvrdením, že chcel pomstiť prezidentovu smrť. Nečakaná smrť hlavného podozrivého spôsobila, že okolnosti zločinu zostali aj naďalej neobjasnené.
Ohľadom Oswalda vychádzajú na povrch nové a nové informácie, ktoré ukazujú na to, že Oswald nemohol byť jediným strelcom. Strely boli dve a medzi nimi bola premlka len 3 sekundy, čiže je dokázané, že za 3 sekundy nebolo možné v tej dobe znovu nabiť,zamieriť a streliť. Je ohľadom tejto záležitosti a veľa konšpiračných teórií. V jednej z nich sa hovorí o "veľkom spiknutí vlády USA"
JFK mal ako viceprezidenta Lyndona B. Johnsona a ako ministra spravodlivosti svojho mladšieho brata Roberta. Po Johnovej smrti automaticky na jeho miesto nastúpil Johnson, ktorý bol v roku 1964 veľkou väčšinou hlasov zvolený právoplatným prezidentom. Vyslúžil si však zo začiatku len nechuť, neskôr i organizovaný odpor kvôli vojne vo Vietname, proti ktorej protestovali najskôr len mladí, neskôr takmer celá Amerika. Robert Kennedy kandidoval na prezidenta roku 1968, tentokrát však za republikánov. Držal sa zásad a politiky svojho brata, predovšetkým pre mladých ľudí – rovnako ako jeho brat predtým - znamenal nádej, vieru v lepšiu budúcnosť a hlavne ukončenie vojny vo Vietname. Ešte pred voľbami však padol výstrel, vďaka ktorému prišiel o život a dosť Američanov o všetky nádeje.
Kennedy patrí medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, ani nie tak pre zásluhy pre blaho sveta, ale skôr ako symbol charizmatického muža a zavraždeného štátnika. Po jeho zavraždení vyvstalo mnoho špekulácií o jeho smrti a množstvo podozrení. Isté je len to, že v ten osudný deň zaplatil za svoju slávu životom a svet prišiel nielen o jedného z nezabudnuteľných politikov, ale aj o jeden z najznámejších a najobľúbenejších amerických manželských párov.
Pri príležitosti 50. výročia svadby Jacqueline Bouvierovej s Johnom Kennedym, bola 15. mája 2003 v Kennedyho knižnici a múzeu vo Washingtone otvorená expozícia, obsahujúca najrôznejšie luxusné relikvie zo svadobného obradu aj recepcie, okrem iného Jacqueline krémové hodvábne svadobné šaty s drobnými voskovými kvietkami, špeciálne navrhnuté černošskou módnou návrhárkou Ann Lowe, jej rozprávkový zásnubný prsteň z dielní Van Cleef & Arpels, ktorý bol z každej strany hojne obťažkaný najkvalitnejšími diamantmi a smaragdami, a samozrejme nespočetné množstvo fotografií, zoznamy hostí a pozvánok.
Kennedyho prvenstvá spomedzi amerických prezidentov:
Jeho prezidentská kariéra bola výrazne poznamenaná nepopulárnou Vietnamskou vojnou.
Za prezidenta bol zvolený 5. novembra 1968. Porazil pri tom s veľkým odstupom demokrata Huberta Humryho, aj vďaka tomu že sľuboval stiahnutie amerických vojsk z Vietnamu.
Ford bol jediným prezidentom Spojených štátov, ktorý sa dostal do úradu bez toho, aby bol zvolený buď ako prezident, alebo viceprezident. Potom, ako v roku 1973 rezignoval na svoju funkciu viceprezidenta Spiro Agnew, Forda navrhol prezident Richard Nixon na uvoľnenú funkciu a obe komory Kongresu ho schválili. Keď 9. augusta 1974 prezident Nixon rezignoval, prevzal po ňom Ford prezidentský úrad. Ako svojho viceprezidenta si Ford vybral Nelsona Rockefellera, ktorý je spolu s ním jediný viceprezident, ktorý svoju funkciu nezískal vo voľbách.
Onedlho potom, ako sa ujal prezidentského úradu, udelil Ford svojmu predchodcovi Richardovi Nixonovi milosť. Zabránila jeho prípadnému stíhaniu za zločiny, ktoré mohol spáchať počas výkonu prezidentskej funkcie, predovšetkým v súvislosti s aférou Watergate. Ford zdôvodňoval svoje rozhodnutie tým, že to bolo v záujme jeho krajiny. Toto rozhodnutie bolo hodnotené veľmi kriticky a podľa mienky niektorých komentátorov bolo jednou z príčin Fordovej porážky v prezidentských voľbách v roku 1976.
V máji 1975 musel Ford čeliť vážnej zahraničnopolitickej kríze. Potom, ako sa v Kambodži dostali k moci Červení Kméri, podarilo sa im v medzinárodných vodách zajať americkú obchodnú loď Mayaguez. Ford vyslal armádne jednotky, aby zachránili zajatých Američanov. Vojaci sa ale vylodili na inom ostrove a tam narazili na neočakávane tuhý odpor. Približne v rovnakom čase zajatých námorníkov prepustili, o čom však vtedy Američania ešte nevedeli. Počas bojov bolo zranených asi 50 mužov a 41 zahynulo. Predpokladá sa, že padlo približne 360 kmérskych vojakov.
Počas Fordovho prezidentovania sa tiež Američania definitívne stiahli z Vietnamu, keď v dňoch 29. apríla a 30. apríla 1975 evakuovali svoju ambasádu v Saigone.
V roku 1976 Ford kandidoval v prezidentských voľbách, ale porazil ho demokrat Jimmy Carter.
Gerald Ford zomrel 26. decembera 2006 vo veku 93 rokov. Bol najstarším žijúcim ex-prezidentom Spojených štátov.
James Earl Carter (1977-1981)
Je americký politik a bol 39. prezidentom Spojených štátov (1977 - 1981), 83. guvernérom Georgie (1972 - 1975) a senátorom za Georgiu (1962 - 1966). Carter v roku 2002 získal Nobelovu cenu za mier.
V prezidentských voľbách v roku 1976 porazil republikánskeho kandidáta Geralda Forda.
Za jeho najväčšie úspechy je považované vytvorenie národnej energetickej politiky a reforma vlády, ktorá viedla k vytvoreniu dvoch ministerstiev, Ministerstva energetiky a Ministerstva školstva. Carter takisto úspešne dereguloval niektoré priemyslové odvetvia a zároveň presadil silnejšiu legislatívu na ochranu životného prostredia a rozširovanie národných parkov na Aljaške. V medzinárodnej politike sa medzi jeho najväčšie úspechy radí uzatvorenie dohôd z Camp David medzi Egyptom a Izraelom, dohody o Panamskom prieplave, vytvorenie plných diplomatických stykov s Čínou a jednanie o dohode SALT II.
Carterov politický pád začal v novembri 1979, kedy v Iráne prebehla islamská revolúcia a na americkom veľvyslanectve v Teheráne bolo zajatých niekoľko desiatok amerických občanov ako rukojemníkov. Keď o mesiac neskôr došlo k útoku ZSSR na Afganistan, Carter sa začal javiť ako slabý prezident, za ktorého vplyv Spojených štátov vo svete začal klesať. Ďalšia vlna sklamania sa objavila, keď v apríli 1980 celkom zlyhali operácie na oslobodenie rukojemníkov. V novembri 1980 ho celkom podľa očakávania porazil Ronald Reagan.
Potom, čo opustil úrad, začal sa Carter venovať predovšetkým charite a podieľal sa na mierovom riešení niektorých konfliktov. V roku 2002 získal za svoju prácu Nobelovu cenu za mier.
Ronald Wilson Reagan (1981-1989)
Bol 40. prezident (od roku 1981 do 1989) Spojených štátov amerických a 33. guvernér (od 1967 do 1975) štátu Kalifornie. Predtým, ako vstúpil do politiky, bol Reagan rozhlasový moderátor, herec a vedúci Odborového zväzu hercov v USA.
Jeho prezidentstvo je často vnímané ako počiatok politickej dominancie Republikánskej strany a amerického konzervativizmu v Spojených štátoch. Pre jeho prezidentstvo je charakteristická nová ekonomická politika, prezývaná Reaganomika a konfrontačná zahraničná politika voči Sovietskemu zväzu a komunistickému hnutiu po celom svete.
Reagan porazil v prezidentských voľbách zdrvujúcim pomerom úradujúceho prezidenta Jimmyho Cartera. Reagan získal 489 hlasov voliteľov, zatiaľčo Carter len 49. Reagan sa stal vo veku 69 rokov najstarším prezidentom zvoleným do úradu. Bol prvým republikánom, ktorý od roku 1888 dokázal poraziť úradujúceho demokratického prezidenta a prvým kandidátom, ktorý dokázal od roku 1932 poraziť úradujúceho prezidenta, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. V roku 1984 sa v prezidentských voľbách stretol s demokratickým kandidátom Walterom Mondalom, ktorého porazil vo všetkých štátoch okrem Minnesoty a získal cez 60 percent všetkých hlasov.
V roku 2004 zomrel vo svojom dome v Bel-Air v Kalifornii vo veku 93 rokov na následky Alzheimerovej choroby, ktorou trpel niekoľko rokov.
V roku 1966 bol Reagan zvolený 33. guvernérom Kalifornia, keď porazil Edmunda G. "Pat" Browna, ktorý už predtým bol dvakrát zvolený. Reagan bol znovuzvolený v roku 1970, keď porazil Jesse Unruha, ale o zisk tretieho volebného obdobia sa už nepokúsil. Úradu sa ujal zložením prísahy 3. január 1967. Počas svojho prvého volebného obdobia zmrazil prijímanie nových úradníkov, ale takisto schválil zvýšenie daní, aby vyrovnal rozpočet. Reagan rýchlo umlčal vtedajšie protestné hnutia. Počas protestov v People's Parku v roku 1969 poslal 2200 členov Národnej gardy do kampusu University of California. V prejavu v apríli 1970 prehlásil: "Ak to má byť masaker, nech je to teraz. Appeasement nie je odpoveď
V roku 1980 bol jeho protikandidátom za Demokratickú stranu dovtedajší prezident Jimmy Carter, pomerne významné množstvo hlasov získal aj John Anderson, ktorý neuspel v republikanských primárkach. John Anderson mal zo začiatku kampane vysokú podporu voličstva, až 30% tá však postupne klesala až klesla pod 7%. Napriek tomu že jeho voliči prešli hlavne na stranu demokratického kandidáta Reagan vo voľbách s prehľadom zvíťazil v 44 štátoch federácie. Výrazne víťazstvo zaznamenal hlavne u bielych voličov s vysokým a stredným príjmom.
V roku 1984 sa Reagan uchádzal o znovuzvolenie za prezidenta. Jeho protikandidátom za demokratov bol Walter Mondale. Reagan zvíťazil v 49 štátoch. Tesne prehral iba v štáte Minnesota. Mondale taktiež vyhral v DC. Celkovo teda získal Reagan 525 voliteľov z 538 členného zboru. Z tohto pohľadu je to najvyššie víťastvo v histórií prezidentských volieb vôbec.
Krátko po svojej inaugurácii čelil Reagan pokusu o zabitie. Dňa 30. marca 1981 sa ho pokusil zastreliť duševne chorý John Hinckley, ktorý bol súdom pre duševnú chorobu neskôr uznaný za nevinného. Hinckley vystrelil na prezidenta šesť rán z pištole Röhm RG-14 v momente, keď prezident opúšťal hotel Hilton vo Washingtone.
Je americký politik, v poradí 43. prezident Spojených štátov amerických. Bush, člen Republikánskej strany, pochádza z prominentnej rodiny Bushovcov, do ktorej patrí tiež jeho starý otec (Prescott Bush, senátor USA), jeho otec (George H. W. Bush, bývalý prezident USA), a jeho brat (Jeb Bush, súčasný guvernér štátu Florida).
Predtým, ako sa stal prezidentom, bol George W. Bush podnikateľom v oblasti ropného priemyslu a profesionálneho bejzbalu. Bol zvolený za 46. guvernéra Texasu, a vyhral nomináciu Republikánskej strany v prezidentských voľbách v roku 2000. Bush sa stal prezidentom, keď vo volebnom boji porazil viceprezidenta Ala Gorea z Demokratickej strany v obzvlášť kontroverzných voľbách. Bush bol znovu zvolený za prezidenta v roku 2004, keď porazil senátora za štát Massachusetts, Johna Kerryho. V prezidentskej kampani používal na svoje odlíšenie južanský variant anglickej výslovnosti písmena W (double U), konkrétne „Dubya“. Táto prezývka mu časom prischla a označujú ho tak aj jeho priaznivci aj kritici.
Bush je synom Georga H. W. Busha a Barbary Bushovej. Narodil sa v meste New Haven v štáte Connecticut, ale vyrastal v Midlande a Houstone v štáte Texas so svojimi súrodencami: Jebom, Neilom, Marvinom a Dorothy (mladšia sestra Robin zomrela ako trojročná v roku 1953 na leukémiu). Rodina trávila letá a väčšinu prázdnin na rodinnom letovisku Bush Compound v Maine.
Tak ako jeho otec, Bush bol študentom Phillips Academy (september 1961 – jún 1964) a neskôr univerzity v Yale (september 1964 – máj 1968). V Yale sa pridal k študentskej skupine Delta Kappa Epsilon (ktorej prezidentom bol od októbra 1965 do svojej promócie) a tajnej spoločnosti Skull and Bones. Bol študentom kategórie „C”, dosahujúc skóre 77 percent (bez žiadnych „A” hodnotení a s jedným hodnotením „D” z astronómie) s priemerným ročným hodnotením 2,35 zo 4,00. Hral bejzbal a ragby v juniorskom a seniorskom mužstve. Dostal titul „Bakalára filozofických vied” z histórie v roku 1968.
Po promócii z Yale nastúpil v roku 1968 na vojenskú službu v texaskej Národnej leteckej garde ako pilot vojenských lietadiel F-102. Z tohto dôvodu sa nezúčastnil vojny vo Vietname. Bol jedenkrát povýšený na prvého dôstojníka.
V septembri 1973 dostal povolenie na ukončenie svojej 6-ročnej vojenskej služby 6 mesiacov pred jej oficiálnym skončením, aby mohol začať navštevovať Harvardovu obchodnú školu.
Bushova vojenská služba bola označená za kontroverznú počas jeho politickej kampane pred prezidentskými voľbami v roku 2004. Politická právnická skupina Texans for Truth a iní Bushovi kritici sa snažili svedectvami rôznych osôb dokázať, že Bushov otec použil svoj politický vplyv na to, aby sa Bush nemusel osobne zúčastniť vojny vo Vietname.
Dvojročné štúdiá na Harvardovej obchodnej škole zakončil v roku 1975 diplomom MBA (Master of Business Administration), a tým je prvým prezidentom USA, ktorý získal tento diplom.
4. septembra 1976 zastavila Busha polícia blízko letoviska jeho rodiny v Maine. Bol zatknutý za riadenie auta pod vplyvom alkoholu. Bush priznal svoju vinu, zaplatil pokutu 150 dolárov a na dobu 30 dní mu bol odobratý vodičský preukaz v rámci štátu. Správy týkajúce sa tohto zatknutia objavila tlač 5 dní pred prezidentskými voľbami v roku 2000.
Bush označil dni predchádzajúce náboženskej konverzii ako svoje „nomádske” obdobie a „nezodpovednú mladosť”. Priznal, že v tých dňoch pil „príliš”. „Prestal som piť v roku 1986 a odvtedy som nevypil ani kvapku”. Túto zmenu sčasti pripísal stretnutiu s reverendom Billym Grahamom v roku 1985.
V roku 1977 sa oženil s Laurou Welchovou. V roku 1981 sa im narodili dievčatá dvojičky Barbara a Jenna. V roku 1986 vo veku 40 rokov opustil Episkopálnu cirkev a pripojil sa k cirkvi svojej manželky, Spojenej metodistickej cirkvi.
Bushovým protivníkom v kampani na prezidentské voľby roku 2000 bol kandidát Demokratickej strany Al Gore. V kampani, v ktorej Bushovi radil majster volebných kampaní Karl Rove, Bush vyzdvihol svoju vôľu zaoberať sa najmä vnútornými záležitosťami krajiny a znížiť zahraničnú angažovanosť Spojených štátov, čo bolo v súlade s izolacionistickou tradíciou Republikánskej strany. Sám seba vyhlasoval za „súcitného” konzervatívca. Počas kampane presadzoval povolenie náboženským charitatívnym spolkom zúčastňovať sa federálne podporovaných programov, používanie vzdelávacích lístkov, ťažbu ropy v národnom parku Arctic National Wildlife Refuge na Aljaške, reštrukturalizáciu armády USA, a iné. Čo sa týka zahraničnej politiky, vyhlasoval, že je proti zahraničným národno-budovateľským („nation-building“) pokusom. Názor zmenil až po útokoch 11. septembra 2001.
Voľby sa vyznačovali kontroverznosťou. Výsledky boli v niektorých štátoch veľmi tesné, napríklad v Novom Mexiku a na Floride. Nedostatky a nejasnosti niektorých volebných formulárov viedli k sporom v niektorých volebných úradoch, najmä na Floride, kde bol rozdiel len v stovkách hlasov (podľa oficiálnych výsledkov Bush získal 2 912 790 hlasov a Al Gore 2 912 253).
Advokáti Al Gorea dosiahli na Najvyššom súde Floridy (v ktorom 6 sudcov zo 7 bolo nominovaných demokratmi) nové manuálne sčítanie hlasov v troch obvodoch: Miami Dade, Palm Beach a Broward, ktorých voličská základňa je väčšinovo demokratická. Schválením tohto Najvyšší súd Floridy presiahol svoje právne kompetencie, čo hneď napadli právnici Georgea W. Busha. Po prvom upozornení anuloval Najvyšší súd USA (v ktorom 7 sudcov z 9 bolo nominovaných republikánskymi prezidentmi; aj keď všeobecne boli 4 považovaní za liberálnych, 4 za konzervatívnych a jedna sudkyňa bola považovaná za umiernenú) toto nariadenie a zastavil sčítanie hlasov.
Ďalšie tesné výsledky boli v Novom Mexiku (+0,06% pre Ala Gora); vo Wisconsine (+0,22% pre Ala Gora); Iowe (0,31% pre Ala Gora), Oregone (0,44% pre Ala Gora). Ďalšie rozdiely už prekračovali aspoň 1% hranicu.
Na záver bol George W. Bush zvolený prezidentom Spojených štátov amerických po rozhodnutí Najvyššieho súdu, vďaka volebným hlasom z Floridy. Bush nazbieral 271 volebných hlasov voči 266 hlasom Al Gorea, zahrňujúc volebné hlasy 30 z 50 štátov. Ani jeden z kandidátov nedosiahol väčšinu v ľudovom hlasovaní – Bush získal 47,9 percenta hlasov, Al Gore 48,4 percenta hlasov. Gore však dosiahol pluralitnú väčšinu nazbierajúc o 540 000 hlasov viac zo 105 miliónov hlasov (čo však vzhľadom na americký volebný systém nemusí znamenať víťazstvo). Toto boli prvé prezidentské voľby USA od roku 1888, kedy víťazný kandidát dosiahol menej ľudových hlasov ako jeho oponent, prvýkrát od roku 1876, čo došlo k volebnému sporu, a vôbec prvýkrát v histórii USA, keď bola konečná voľba prezidenta prisúdená rozhodnutiu Najvyššieho súdu.
Bush bol inaugurovaný za prezidenta 20. januára 2001. 29. októbra 2002 podpísal návrh zákona Help America Vote Act z roku 2002, ktorým sa malo zovšeobecniť používanie sčítacích strojov na registráciu volebných lístkov.
George W. Bush je takzvaný “znovuzrodený-kresťan”, to znamená kresťan, ktorý znovu objavil vieru a akoby sa nanovo narodil prostredníctvom viery. Jeho konverzia je spájaná s menom reverenda Billyho Grahama, neoficiálne nazývaného „evanjelikálny pápež“. Priznáva sa, že sa viackrát do dňa modlí a vo svojich prejavoch referuje viac či menej otvorene na verše z Biblie. Viackrát spomínal v prejavoch aj Korán, prípadne z neho citoval alebo ho dokonca označil za slová pochádzajúce od Boha. [3] [4]. „Budem prezidentom všetkých, bez rozdielu vašej viery,“ vyhlásil bezprostredne po znovuzvolení George W. Bush.
Z náboženských dôvodov sa Bush stavia proti eutanázii, proti výskumom buniek z ľudských embryí, vyjadruje nepriateľský postoj voči interupciám a je formálne proti manželstvu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Intezívnym zavádzaním náboženského rozmeru do politiky si získal mnoho priaznivcov z tábora konzervatívnych kresťanov. Podarilo sa mu získať voličov aj vďaka tomu, že dokázal na svoju stranu priviesť široké masy evanjelikálov. Dokonca v prezidentských voľbách v roku 2004 podľa prieskumov dobyl katolícku voličskú základňu, získaním mierne viac ako 50% volebných hlasov proti katolíkovi Kerrymu, ktorý sa snažil osloviť túto voličskú základňu z pozície svojej viery (Kerrymu sa nepodarilo získat podporu mnohých svojich súvercov kvôli svojej otvorenej podpore práva ženy na potrat). Z toho istého dôvodu si však Bush získal i odporcov z radov nábožensky liberálne orientovaných Američanov i niektorých zahraničných pozorovateľov, ktorí uprednostňujú laicitu(svetskosť) štátu.
9. apríla 2005 sa George W. Bush stal prvým úradujúcim americkým prezidentom, ktorý sa osobne zúčastnil na pohrebe pápeža. Sprevádzali ho jeho predchodcovia Bill Clinton a jeho otec George H. W. Bush.
Už v roku 2001 začal Bush pracovať s republikánmi v kongrese na schválení legislatívy, ktorá by menila spôsob, akým federálna vláda regulovala, zdaňovala a podporovala neziskové organizácie riadené náboženskými organizáciami. Hoci prvoradou v rámci tejto legislatívy bola možnosť, aby tieto organizácie mohli čerpať federálnu podporu, ďalší zákon priniesol požiadavku, aby organizácie oddelili svoje charitatívne funkcie od náboženských. Bush tiež vytvoril Úrad Bieleho domu pre komunitné a na viere založené iniciatívy (en:White House Office of Faith-Based and Community Initiatives). Niektoré organizácie, ako napríklad Únia amerických občianskych slobôd (en:American Civil Liberties Union) kritizovali tento Bushov program.
Je v poradí piatym Afroameričanom, ktorý sa stal americkým senátorom. Tiež je prvým afroamerickým prezidentom Spojených štátov.
Barack Obama sa narodil v Honolulu na Havaji Barackovi Husseinovi Obamovi st. z mesta Nyang’oma Kogelo z Kene a Ann Dunhamovej, belošskej Američanke z mesta Wichita v Kansase. Jeho rodičia sa stretli v roku 1960 počas štúdií na Havajskej univerzite v meste Manoa, kde bol jeho otec zahraničným študentom. Pár sa zosobášil 2. februára 1961,[6] rozišli sa keď mal Barack Obama dva roky a v roku 1964 sa rozviedli. Obamov otec sa vrátil do Kene a videl svojho syna ešte raz predtým než zomrel pri automobilovej nehode v roku 1982.
Po rozvode sa Ann Dunhamová znovu vydala za Indonézana Lola Soetora a rodina sa v roku 1967 presťahovala do Indonézie, kde mladý Obama do desiatich rokov navštevoval tamojšiu školu v Jakarte. Potom sa vrátil do Honolulu, kde žil so svojimi starými rodičmi z matkinej strany, Madelyn Dunhamovou (zomrela 2. novembra 2008 na rakovinu) a Stanleyom Dunhamom. Tam od roku 1971 až do roku 1979 navštevoval Punahou school. Obamova matka sa v roku 1972 na niekoľko rokov vrátila na Havaj, späť do Indonézie sa vrátila v roku 1977. V Indonézii pracovala ako antropologička. Zostala tam väčšinu života, definitívne sa na Havaj vrátila v roku 1994. Zomrela v roku 1995 na rakovinu vaječníkov.
PRIHLÁS SA
