Slovensko
Ivan Gašparovič
Je prezidentom Slovenskej republiky.
V rokoch 1958–1963 študoval Václav Klaus zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Pri štúdiu sa zoznámil so svoju neskoršou manželkou Líviou zo Slovenska. Po úspešnom absolvovaní štúdia dostal tzv. umiestenku do podniku zahraničného obchodu a nastúpil na základnú vojenskú službu – ako ligový basketbalista do Dukly Praha, takže bežnou vojenskou službou prejsť nemusel. V tej dobe sa takisto prihlásil do konkurzu na miesto v Ekonomickom ústave ČSAV a miesto získal. V ústave sa stretol so zahraničnou literatúrou a absolvoval aj dve študijné stáže, v Taliansku (1966) a v USA (1969). V roku 1968 získal titul kandidát ekonomických vied.
V roku 1970 bol, podľa svojej autobiografie, nútený opustiť vedeckú kariéru, odišiel pracovať do Štátnej banky československej, kde sa stretol napríklad s Janom Stráským. Po roku práce na okresnej pobočke v Prahe 1 sa dostal do odboru ekonomicko-matematických výpočtov pri ústredí SBČS. V roku 1987 sa vrátil k akademickej činnosti v Prognostickom ústave ČSAV (založenom o dva roky skôr). Niekoľko dní po 17. novembri 1989 sa dostal do kontaktu s Václavom Havlom, dianím v Občianskom fóre (OF) a teda do politiky.
Jeho otec Anatolij Afanasievič Medvedev, bol profesorom na Leningradskom technologickom inštitúte. Matka Julia Veniaminovna rodená Šapošnikovová je filologička, prednášala na Pedagogickom inštitúte A.I. Gercena, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v múzeu. Dmitrij Anatolievič Medvedev sa narodil 14. septembra 1965 vo vtedajšom Leningrade, dnešnom Petrohrade. Bol jediným potomkom v rodine. Spolu s rodičmi žil v byte v robotníckej štvrti Kupčino na okraji Leningradu. Študoval na právnickej fakulte vtedajšej Leningradskej štátnej univerzity, na katedre občianskeho práve. Zaujímal sa o vzpieranie, v ktorom aj reprezentoval školu.
V roku 1990 tu dokončil svoju ašpirantúru a získal titul kandidát vied. V rokoch 1990 až 1999 vyučoval na Leningradskej univerzite, tú v tom období premenovali spolu s mestom Petrohrad. Súčasne v rokoch 1990 až 1995 pracoval ako poradca Petrohradského magistrátu Anatolija Sobčaka, kde pôsobil na oddelení pre styk s verejnosťou. Bol bezprostredným podriadeným Vladimíra Putina. V Smoľnom vypracovával zmluvy, dohody a investičné projekty. Bol na stáži v orgánoch samosprávy v Švédsku. V roku 1998 sa stal predsedom správnej rady Bratského lesopriemyselného kombinátu, veľkého priemyselného komplexu zaoberajúceho sa ťažbou a spracovaním dreva.
Počas roku 1999 sa dostal spolu so skupinou ľudí z Petrohradu, ktorú priviedol Vladimir Putin po odstúpení Jeľcina, do vrcholových štátnych postov v Moskve. Od júna roku 2000 bol predsedom správnej rady firmy Gazprom.
Toho istého roku sa tiež stal vedúcim kancelárie prezidenta Ruskej federácie, viedol predvolebný štáb Putina. Od 14. novembra 2005 bol námestník predsedu vlády Ruskej federácie. 10. decembra 2007 vyhlásila strana Jednotné Rusko a viaceré ďalšie strany, že podporia jeho kandidatúru na post prezidenta vo voľbách v roku 2008.
7. marca 2008 vyhral v prezidentských voľbách, keď získal 70,28 % právoplatných hlasov voličov. 7. mája 2008 nastúpil na post prezidenta Ruskej federácie. Po voľbách naďalej presadzoval politiku blízku Vladimírovi Putinovi.
Vo vyhlásení v denníku Novaja Gazeta zo septembra 2009 kritizoval v Rusku najmä nedostatok demokracie, korupciu, hospodársku zaostalosť, ktorú plne odhalila hospodárska kríza. Pasivitu občanov, ich sovietsky spôsobom myslenia a spoliehanie sa, že ich problémy vyrieši niekto iný. Kritizoval aj podnikateľov, ktorí vedú neefektívny a energeticky náročný priemysel a stále neprikročili k modernizácii podnikov. Za slabinu hospodárstva tiež označil závislosť na predaji nerastných surovín. Novinári však toto vyhlásenie hodnotili iba ako propagandistický ťah, pretože v Medvedev v krajine ako prezident nemá hlavné slovo, rovnako v minulosti stál vo významných funkciách a sám bol preto zodpovedný za riešenie spomínaných problémov, ktoré pretrvávajú už dlhšiu dobu
Narodil sa ako siedme z ôsmych detí v roľníckej rodine na východe Poľska. Jeho rodičia pochádzali z Nemcami obývaných oblastí Besarábie (súč. Moldavsko) a do Poľska (toho času Generálny gouvernement) sa presťahovali v roku 1942 v rámci programu Heim ins Reich. V roku 1944 rodina utiekla pred postupujúcou Červenou armádou do oblasti Lipska, v roku 1953 z NDR do SRN a usadila sa v oblasti Ludwigsburgu. V rokoch 1965-1969 absolvoval Horst Köhler štúdium národohospodárstva a politológie na univerzite v Tübingene. V roku 1981 vstúpil do CDU. V rokoch 1998 až 2000 bol prezidentom Európskej banky pre obnovu a rozvoj.
Köhler bol zvolený Spolkovým zhromaždením (Bundesversammlung) 23. mája 2004 a bol následne inaugurovaný 1. júla 2004. Predtým ako bol zvolený za prezidenta, pôsobil Köhler na čele Medzinárodného menového fondu.
Belgicko
Je belgicko-flámsky politik a člen Kresťanskodemokratickej flámskej strany (CD&V). Od 30. decembra 2008 je úradujúcim ministerským predsedom Belgicka, kedy v tejto funkcii nahradil Yves Leterma. V minulosti zastával niekoľko ministerských funkcií, konkrétne napríklad ministra financií.
19. novembra 2009 bol na mimoriadnom summite Európskej únie v Bruseli zvolený na 2,5-ročné funkčné obdobie do novovzniknutej funkcie, ktorú zaviedla Lisabonská zmluva, ktorej oficiálny názov je stály predseda Európskej rady, neoficiálny názov je prezident Európskej únie. Funkcie sa ujal k 1. januáru 2010.
Vo funkcii premiéra Belgicka sa okrem miernenia dopadu hospodárskej krízy snažil upokojiť napätú situáciu medzi valónskou a flámskou časťou Belgicka. Je zástancom reštriktívnej rozpočtovej politiky, odporcom extrémizmu, zástancom federalistického smerovania Európskej únie a odporca vstupu Turecka do EÚ.
Okrem rodnej flámčiny hovorí aj po francúzsky a anglicky. Napísal niekoľko kníh o ekonómii a politike a píše básne v štýle japonského haiku.
Taliansko
Giorgio Napolitano
Je taliansky politik. Od roku 2006 prezident Talianskej republiky.
Do funkcie prezidenta republiky nastúpil 15. mája 2006 po Carlovi Ciampim.
Od 22. decembra 2003 je členom chorvátskeho parlamentu, na pozvanie Ivici Račan sa stal nezávislým členom klubu sociálnej demokracie (SDP) v chorvátskom parlamente. Pôsobil vo výboroch so zameraním na právne témy. V júli 2009 sa Josipović stal kandidátom SDP do prezidentských volieb.
V prvom kole prezidentských volieb 27. decembra 2009 získal Josipović 32,42% hlasov a postúpil spolu s Milanom Bandićom (14,83%) do druhého kola. V druhom kole volieb 10. januára 2010 získal Josipović 60,26% hlasov, a tak sa vo februári zložením sľubu stane ďalším prezidentom Chorvátska.
.jpg)
Je v poradí piatym Afroameričanom, ktorý sa stal americkým senátorom. Tiež je prvým afroamerickým prezidentom Spojených štátov.
Venezuela
Chávez bol trikrát zvolený za prezidenta Venezuely v rokoch 1998, 2000 a 2006.
Španielsko
Je od roku 1975 španielsky kráľ z rodu Burbonovcov.
V roku 1947, za vlády Franca bola v Španielsku formálne obnovená monarchia, ale jej právoplatnému predstaviteľovi nebolo dovolené nastúpiť na trón. Roku 1969 bol však princ Ján Karol určený za Francovho posmrtného nástupcu a 22. novembra 1975, dva dni po smrti diktátora Franca, bol princ Ján Karol vyhlásený za kráľa podľa vôle Franca o nástupnictve po jeho smrti. Po nástupe na trón úspešne doviedol krajinu na cestu zmeny z diktatúry na parlamentnú monarchiu a demokraciu. Ako dedič kráľovskej rodiny z Neapola užíva titul kráľ Jeruzalemský. Ján Karol je potomkom britskej kráľovnej Viktórie, Ludovíta XIV. Francúzskeho, rímsko-nemeckého cisára Karola V., talianskych kráľov, atď.
14. mája 1977, sa jeho otec, Juan de Borbón gróf Barcelóny, vzdal svojich dedičných práv, čím sa Ján Karol I. definitívne stal kráľom a jeho syn, Filip, Princ Astúrie, sa týmto na základe Pragmatickej sankcie z roku 1830, ktorá ustanovuje prerogatívum dedenia trónu mužským potomkom pred jeho staršími sestrami, sa stal následníkom trónu.
Ján Karol I. na začiatku svojej vlády schválil novú Ústavu Španielska, ktorá zamedzuje kráľovi účasť v politickom živote, čím sa zo Španielska stala právne konštitučná monarchia západného typu, avšak mu priznáva dedičný nárok na španielsky trón. Popri privilégiách, ktoré mu priznáva ústava a zákony, je jeho hlavnou úlohou strážiť jednotu a stability krajiny a moderovať chod štátnych inštitúcií. Je hlavný veliteľom ozbrojených síl (po španielsky Capitán General de los Éjercitos) a predsedá celému radu inštitúcií (vedeckých, právnych, vzdelávacích) známych ako Las Reales Academias.
Jeden z najhorúcejších momentov jeho panovania bol 23. február 1981, kedy došlo k pokusu o násilný štátny prevrat, pričom pučisti počítali naisto s kráľovou podporou. V rozhodujúcom momente sa však kráľ objavil v televízii odetý v uniforme hlavného veliteľa ozbrojených síl, vyzval armádu k poslušnosti a postavil sa jednoznačne za demokratické ústavné princípy: Koruna, symbol jednoty a stability krajiny, nemôže za žiadnych okolností tolerovať konanie a činy osôb, ktoré sa pokúšajú násilným spôsobom prerušiť demokratizačný proces zakotvený ústavou, o ktorej rozhodol španielsky ľud vo všeľudovom hlasovaní.
Týmto počinom kráľ nielen že definitívne zmaril nádeje pučistov na úspech ale si získal srdcia aj tých Španielov, ktorí sa do vtedy stavali k monarchii odmietavo. Dokonca aj generálny tajomník Komunistickej strany Španielska deň po prevrate vyhlásil: „Dnes sme všetci monarchisti.“ Od tohto momentu zostalo postavenie Jána Karola I. ako panovníka neotrasilteľné a dodnes sa teší veľmi vysokej popularite, hoci sa sporadicky, najmä v Katalánsku, vyskytujú pokusy o návrat k republike.
Dánsko
Margaréta II.
Je od roku 1972 dánska kráľovná.
Jej heslo je Guds hjælp, folkets kærlighed, Danmarks styrke (Božia pomoc, láska ľudu, sila Dánska).
Narodila sa ako najstaršia dcéra kráľa Frederika IX. a jeho ženy kráľovnej Ingrid.
V roku 1967 sa vydala za francúzskeho diplomata Henriho de Laborde de Monpezat, s ktorým má dvoch synov: dediča trónu Frederika a princa Joachima.
Pred tým, ako sa stala kráľovnou, študovala právo, históriu, politológiu, ekonómiu, archeológiu a sociológiu v Kodani, Cambridge, Århuse, Paríži a v Londýne.
Slovinsko
Je prezident Slovinska, povolaním právnik, diplomat a profesor medzinárodného práva.
Detstvo prežil v Maribore, na právnickej fakulte Ľubľanskej univerzity ukončil štúdium v roku 1975, potom pokračoval ďalších 7 rokov v doktorskom štúdiu. Od roku 1988 do roku 1992 pôsobil v OSN, zaoberal sa problematikou ľudských práv a diskriminácie menšín. Bol prvým veľvyslancom Slovinska v OSN v rokoch 1992-2002, potom zastával funkciu zástupcu generálneho tajomníka OSN pre politické záležitosti (2000-2005). Potom do roku 2007 pôsobil ako profesor medzinárodného práva na univerzite v Ľubľane.
Estónsko
Ilves bol nominovaný troma stranami na tento post 23. marca 2006. Prezidentské voľby sa konali v roku 2006.
29. augusta bol Ilves jediným kandidátom v druhom a treťom kole prezidentských volieb v Riigikogu, estónskom parlamente (podporila ho volebná koalícia, ktorá ho nominovala. Tieto strany tvorili opozíciu v parlamente). Ostatné strany bojkotovali hlasovanie. Ilves získal 64 hlasov z 65 odovzdaných hlasov. Preto jeden zástupca z troch podporujúcich strán nehlasoval. Na zvolenie bola potrebná dvojtretinová väčšina 101 členného parlamentu, teda nebol zvolený. Jeho sa kandidatúra automaticky preniesla do ďalšieho kola v Zbore voliteľov 23. septembra.
23. septembra 2006 získal 174 hlasov v prvom kole, a tak bol zvolený za ďalšieho estónskeho prezidenta. Jeho päťročné funkčné obdobie začalo 9. októbra 2006.
Ilves sľúbil, že sa bude orientovať na zahraničnú politiku. Podľa Ilvesa „Cesta do Moskvy vedie cez Brusel.“ Taktiež si želal, aby politicky pohol Estónskom viac k stredu Európy. Vzhľadom na vnútornú politiku potvrdil prezidentskú úlohu ako morálneho arbitra v prípade zlých činov popredných politikov.
Spojené kráľovstvo
Alžbeta II.
Je od 6. februára 1952 súčasná kráľovná Spojeného kráľovstva z windsorskej dynastie.
Kráľovnou sa stala ako nástupkyňa svojho otca. V deň jeho smrti (6. februára 1952), keď bola Alžbeta na štátnej návšteve v Keni, ju Rada trónneho nástupcu vyhlásila za kráľovnú, no korunovaná bola až 2. júna 1953 vo Westminster Abbey.
V personálnej únii je hlavou štátu Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a týchto ďalších štátov Spoločenstva národov (Commonwealthu):
Jej úplný titul ako kráľovnej Spojeného kráľovstva znie:
Ako hlava štátu jednotlivých území Spoločenstva má vždy vlastný titul.
Fínsko
Tarja Halonenová sa narodila v Helsinkách, kde aj v roku 1968 na University of Helsinki získala právnický diplom. Od roku 1970 bola právničkou Centrálnej organizácie fínskych odborových zväzov. V roku 1970 sa stala členkou sociálno demokratickej strany. Na jej kandidátke sa v roku 1979 dostala do parlamentu, kde sedela päť funkčných období. Neskôr bola ministerkou sociálnych vecí a zdravia, ministerkou spravodlivosti a v roku 1995 sa stala ministerkou zahraničných vecí. Od roku 2000 je prezidentkou Fínska. Po zvolení sa druhýkrát vydala. Jej terajším manželom je psychológ Pentti Arajärvi, jej dlhoročný spolupracovník. Z prvého manželstva má jednu dcéru Annu.
1970 – právnička Centrálnej organizácie fínskych odborových zväzov
Băsescu je veľký stúpenec eurointegrácie Rumunska. Ešte v roku 2005 vytvoril plán, na základe ktorého sa okrem Rumunska súčasťou Európskej únie malo stať aj Moldavsko. Tento zámer prezidenta sa však nestretol s pochopením moldavského vedenia a vzišlo z neho.
Dňa 19. mája 2007 sa v krajine konalo referendum, v ktorom sa rumunské obyvateľstvo vyjadrilo k otázke zotrvania Traiana Băsesca vo funkcii prezidenta Rumunska, nakoľko ho rumunský parlament chcel z tohto postu odvolať. Prezident však získal dôveru občanov a svoju pozíciu si obhájil.
.jpg)
PRIHLÁS SA
